8Y7A0938

Orosená obluda

Aj keď sa foteniu divo žijúcich zvierat venujem približne 12 rokov, v mojej fotozbierke dlho chýbala naša najväčšia šelma – medveď hnedý. Nie, že by sa v mojom fotorevíri medveď nevyskytoval, ale vždy ho iné druhy akosi odsúvali  na vedľajšiu koľaj. Asi prvé stretnutie s touto šelmou som na počudovanie zažil náhodne, pri jednom návrate z fotenia jazvecov. Už takmer nocou som sa vracal domov, keď na mňa z neďalekého krovia začalo hučať a funieť veľké tmavé čudo. Priznávam, dosť ma to zaskočilo. Veľmi rýchlo som si uvedomil, ktorá bije, s malou dušičkou som zobral nohy na plecia a rýchlo som sa pobral kade ľahšie. Prvé stretnutie s touto našou nádhernou šelmou teda nebolo veľmi príjemné.

Oveľa príjemnejšie to bolo nasledujúci rok. Môj dobrý priateľ ma už viackrát volal na fototrip v srdci Slovenska. Práve do lokality, kde je medveď hnedý ako doma a hustota jeho populácie v tejto oblasti je hádam najväčšia na Slovensku. Akosi mi do toho vždy niečo prišlo a musel som svoje plány odsunúť na inokedy. Nakoniec sa to však podarilo. V práci som si zobral voľno, a tak sme sa v jedno májové dopoludnie vybrali na výlet. Po asi trojhodinovej ceste autom prichádzame do divočiny na miesto, ktoré je výrazne vzdialené od ,,civilizácie“. Na miesto, ktoré je takmer nerušeným domovom nielen najväčšej európskej šelmy, ale aj iných, viac, či menej vzácnych zástupcov slovenskej fauny a flóry. Kdesi v týchto miestach prichádzame ku starej horárni. Zvítame sa s horárom, prehodíme s ním pár slov o aktuálnych fenoménoch dnešnej doby a chvíľu si oddýchneme po vyčerpávajúcej ceste pri teplom čaji a káve. Rozhovor je veľmi príjemný, no deň sa už dávno prehupol do druhej polovice a pomaly sa zvečerieva. Je teda najvyšší čas presunúť sa ešte hlbšie do divočiny, priamo na miesto, kde je veľká pravdepodobnosť, že sa objekt nášho fotozáujmu objaví. Práve je obdobie medvedej ruje. Pohyb a celková aktivita by mala byť v tomto čase najvýraznejšia. Z auta vyberáme všetko nevyhnutné. Na lokalite sa chystáme aj prespať, a tak okrem techniky berieme aj veci nevyhnutné na prenocovanie v divočine. S batohmi na chrbte vyrážame hlboko do hôr, niekde do centra rozsiahlych karpatských bukových lesov. 

Približne okolo štvrtej prichádzame na lokalitu. Sme v relatívne riedkom bukovom poraste. Je krásny slnečný deň a jemné lúče slnka prechádzajúce cez koruny bukového lesa dotvárajú príjemnú, až skoro letnú atmosféru. Rýchlo sa niečím posilníme, doplníme pitný režim, dotiahneme ešte pár detailov na maskovaní. Slnko nad nami pomaly klesá, tiene sú čoraz dlhšie a aj my sa postupne ponárame do ticha. Zvuky lesa pôsobia upokojujúco, po okolí počuť iba jemné hlasy spievajúceho vtáctva a kde tu zašuchoce lístie. To v posledných lúčoch večerného slnka šantí zopár hrdziakov v našej tesnej blízkosti.

Asi po hodine čakania všetko stíchlo a my z ľavej strany registrujeme pohyb v húštine. Naše zmysly sú zrazu zamerané iba jediným smerom. Zakrátko z húštiny vychádza medveď. Na pohľad malý medvedík, odhadom mohol mať okolo 50-60kg. Prechádza z ľavej strany popred nás. Pôsobí tak roztomilo, že by si ho človek chcel zobrať so sebou ako domáce zvieratko. Pri pohľade naň nám ani nenapadlo, že o pár rokov z neho môže byť obávaná a do určitej miery aj nebezpečná šelma. Asi 20m pred nami sa otáča naším smerom. Vetrí… Vietor nám praje, a tak sa necíti v ohrození. Na chvíľku si sadá pod statný buk. Chvíľku sa čistí, čím nám dopraje možnosť na pár ďalších záberov. Na tele má krásny, svetlý golier, ktorý akoby sa leskol, keď naň zasvietia lúče večerného slnka. Skrátka krásne a roztomilé zvieratko. Náhle sa zodvihne, ešte sa trošku poobzerá po okolí a pomalým krokom sa stráca v diaľke, v hustom poraste mladých bukov.

Ten večer sme už šťastie na ďalšieho medveďa nemali. Hlboko v lese sa stmieva podstatne skôr, no po zdanlivom západe slnka je ešte hodnú chvíľu celkom vidno. Ešte čakáme a až okolo deviatej končíme. Rýchlo doplníme energiu proteínovými tyčinkami, dopijeme ešte stále teplý čaj z termosky a robíme si provizórne miesto na spanie. Rozhodli sme sa, že sa rozdelíme, aby sme ráno obmedzili pohyb na minimum. Večer teda môj priateľ odchádza spať na neďaleké miesto, zopár metrov odo mňa. Les sa ponára do tmy a my sa snažíme aspoň na chvíľu zažmúriť oči. Sme uprostred lesa, naša predstavivosť po tme pracuje na maximum a aj akýkoľvek náznak zvuku nočného lesa nás prebúdza a drží v strehu. Nakoniec sa nám aspoň na pár hodín podarí zaspať… Prichádza ráno, o štvrtej ,,zvoní“ budík. Ten som si nastavil na zvuk cvrčkov, keby sa v blízkosti nás nachádzal medveď, poprípade iné zviera, aby sme ho nesplašili. Ešte je tma. V tichosti si pripravujem techniku. Kontrolujem nastavenia a čakám na prvé náznaky ranného brieždenia. Zmysly a najmä predstavivosť opäť pracujú naplno a obrysy okolia mi pripomínajú naozaj kadečo. Pomaly sa brieždi. S denným svetlom prichádza aj jemný dážď. Je zima a sychravo. Úplne odlišné počasie od toho, aké bolo večer. Hmmm. Toto ráno to na fotenie nebude. Asi balíme. S priateľom sme si vymenili pás SMS-iek a rozhodli sme sa, že ešte chvíľku zostaneme, keď sme už merali takú dlhú cestu.

Čas pomaly ubieha, intenzita dažďa narastá a s ním sa u mňa objavujú aj prvé problémy. Začína mi byť zle od žalúdka. Neviem, či je to hladom, alebo naopak tým, že mi nesadli proteínové tyčinky, poprípade niečo iné. Trošku sa trápim a čoraz silnejší dážď a vietor mi na pohode veľmi nepridávajú. K tomu všetkému sa pridáva únava a mňa pomaly začína premáhať spánok. Chvíľu odolávam krátkym mikrospánkom, no v určitom momente tejto nepohode podľahnem, vypínam a zaspávam. Preberám sa na zvuk vibrovania mobilu. Prišla mi správa: „Videl si ho?“ To mi môj priateľ oznamuje, že popred nás prešiel medveď. Chvíľu si myslím, že ma asi videl ako som zaspal, a tak si zo mňa uťahuje. Z omylu ma však preberá ďalšia správa, teraz už aj s fotkou premočeného medveďa. Práve som si uvedomil, čo sa stalo. Prespal som stretnutie s medveďom! Toto sa naozaj môže stať iba mne! No čo už, stáva sa… Ešte chvíľu si spytujem svedomie, som rozčúlený a hnevám sa sám na seba. Toto sa fakt môže stať naozaj iba mne… Začínam sa zmierovať s tým, že som to celé pokazil. Aj keď za to viac menej nemôžem, je to veru škoda.

Dážď ešte viac silnie a ja sa pomaly začínam chystať na odchod. Ešte sa nakrátko obzerám po okolí. Z rovnakej strany ako večer, z húštia vychádza silueta. Je pochmúrne, hustý dážď, a preto siluetu nedokážem spoľahlivo identifikovať. Prichádza bližšie. Je to medveď. Tentokrát už nie len taký malý medvedík, môže mať odhadom tak 150-200kg. Z ľavej strany prechádza asi 10m popod mňa a miernym oblúkom prechádza vpred. Je pomerne silný dážď a určite aj to výrazne dopomohlo k tomu, aby nás nezacítil. Kráča kľudne, majestátne. Pomaly sa od nás vzďaľuje. Asi po 30m zastavuje. Otáča sa. Pozerá naším smerom. Niečo sa mu nezdá a vracia sa k nám. Jeho pohľad vzbudzuje rešpekt. Už to nie je ten roztomilý medvedík zo včera. Už je to ozajstný a nefalšovaný pohľad našej najväčšej šelmy a pána lesa. Atmosféru tejto chvíle dotvára pochmúrne počasie, hustý dážď a mierne prítmie lesa. Medveď svojimi mohutnými labami ticho našľapuje a čoraz viac sa blíži k nám. Kvapiek dažďa stekajúcich po jeho hlave má už zrejme dosť. Asi 15m od nás sa obzerá, venuje nám krátky, no nervózny pohľad a v jednej chvíli rýchlo metá svojou mohutnou hlavou do strán. Kvapky z jeho srsti striekajú po okolí. Akoby v tom momente na okamih zastal čas. Našťastie som bol pripravený a stláčam spúšť. Celé to trvalo hádam dve sekundy, no za ten čas som stihol spraviť sériovo pár záberov. V duchu sa modlím, aby aspoň jedna fotografia bola ako tak ostrá, keďže kvôli nedostatku svetla som mal nastavený dosť pomalý čas. Spomedzi 18tich fotiek v sérii sa jedna podarila. Len jedna, ale o to parádnejšia.

Po tejto chvíli urobil medveď pár krokov smerom k nám, akoby nám chcel naznačiť, že sme neželaní hostia v jeho domovine. Ešte nám venoval pár nervóznych pohľadov a bol preč. Tak ako prišiel, tak sa aj v tichosti, len za zvuku dopadajúcich kvapiek dažďa stratil za horizontom po našej pravej strane. Je pol siedmej. Už sa aj v lese celkom rozvidnelo. Počasie sa však nezlepšuje a všade vôkol nás panuje pochmúrna atmosféra. Je čas pobrať sa zasa domov. Po pár minútach si s priateľom vymeníme ešte pár sms správ o tomto zážitku. Padne definitívne rozhodnutie o ukončení tohto dobrodružstva. Okolo pol ôsmej sme už zbalení a pomaly odchádzame domov. Hoci sme na tomto fotovýlete strávili pomerne krátky čas, podarilo sa nám vidieť tri medvede. Mne síce iba dva, ale vzhľadom na to, čo sa následne udialo, mi to až tak neprekáža a s výsledkom som maximálne spokojný.

8Y7A2445-1

Podivné zvuky v močiari

Pri mojich potulkách prírodou častokrát zamierim k vode. Neďaleko môjho bydliska sa nachádza Oravská priehrada so svojimi prítokmi, ktoré sú zdrojom obrovskej diverzity v oblasti fauny a flóry. Preto rád navštevujem tieto miesta a odhaľujem skryté a nepoznané zákutia tohto zaujímavého biotopu.

Asi najzaujímavejšími miestami sú rozľahlé lúky v okolí vodných tokov, ktoré sú počas roka striedavo zaplavované. K tomuto zaplaveniu výrazne napomáha činnosť bobrov, ktorých populácia sa v posledných rokoch výrazne zvyšuje. Ich neustála činnosť a budovanie prírodných hrádzí prispievajú k čiastočnému vylievaniu riek a potokov, a tak sa vytvára čoraz viac miest, ktoré sú čiastočne zaplavené vodou. Práve na týchto miestach žije množstvo zaujímavých zástupcov slovenskej fauny. Žijú však skrytým spôsobom života a o svojej prítomnosti vnímavého pozorovateľa informujú iba svojimi hlasovými prejavmi.

Typickými obyvateľmi takýchto biotopov sú zástupcovia z čeľade chriašteľovitých. Všetky chriaštele,  nielen tie, ktoré žijú v okolí vodných tokov, sa vyznačujú pomerne skrytým spôsobom života. O ich prítomnosti všímavého pozorovateľa často informujú len ich hlasové prejavy, ktoré sú napriek ich veľmi malým telesným rozmerom veľmi výrazné, prenikavé, no najmä veľmi špecifické. Ak sa nachádzame v správnom čase na správnom  mieste, vieme ich podľa spevu pomerne spoľahlivo identifikovať.

Z tejto skupiny je asi najznámejším a najhojnejším druhom močaristých biotopov chriašteľ vodný. Ide o drobného zástupcu tejto čeľade, ktorý sa svojou veľkosťou približuje hrdličke.

Telesné rozmery dospelého jedinca dosahujú 23-28 cm. Napriek tomu, že dobre a rýchlo lieta, uprednostňuje pohyb po „súši“, poprípade v plytkej vode. Zriedkavo ho možno vidieť aj plávať, čo sa mi však podarilo iba jediný raz.

Žije výrazne skrytým životom a svoje útočisko hľadá v nízkom močiarnom poraste, kde si stavia aj svoje hniezda. Patrí medzi silno teritoriálne druhy a svoje teritórium opúšťa len sporadicky, najmä počas mrazivého počasia, kedy sa presúva na miesta, ktoré nie sú v zime trvalo zamrznuté.

Spozorovať ho cez deň, v hustom močiarnom poraste je takmer nemožné. Aktívny býva najmä za súmraku, skoro ráno alebo neskoro večer, kedy neúnavne pobehuje po plytčinách a zháňa si zdroj svojej obživy. Je ním najmä hmyz a rôzne drobné vodné živočíchy, ako mäkkýše, červy, pavúky a iné.

Najmä počas neskorých jarných večerov sa ozýva svojim zvláštnym hlasom. Jeho spev je nezameniteľný. Povedal by som, že pripomína kvikot malých divých prasiatok.

Počas tohto spevu neustále pobehuje po okolí a ak sa na lokalite nachádza chriašteľov viac, nie je medzi nimi núdza o bleskové naháňačky a šarvátky. Tok prebieha v jarných mesiacoch, na prelome marca a apríla a po ňom nastáva v máji a júni obdobie hniezdenia.

Zaujímavosťou je, že pri ohrození alebo prezradení hniezda samička prenáša vajcia na iné miesto. Vajíčok v hniezde býva spravidla 4-6 a mláďatá po vyliahnutí ihneď nasledujú svojich rodičov.

Vydra-riečna

Vládkyňa ľadového kráľovstva

Moje prvé poriadne stretnutie s touto nádhernou lasicovitou šelmou, obľubujúcou vodné prostredie bolo pomerne nečakané a dovolím si povedať, že čisto náhodné. Nie že by som sa s vydrou nikdy nestretol. No dovtedy som vydru videl asi trikrát, a to veľmi dávno, keď som bol ešte malý chlapec. Vzácne sa nám na sekundu ukázala pri potulkách s mojím otcom v okolí Oravskej priehrady alebo počas rybačky, keď sme na malej drevenej loďke brázdili vody nášho ,,oravského mora“ .

Celý príbeh a ,,fotolov“ vydry sa začal v jeden slnečný januárový deň. Ako každý rok, aj teraz som po zime začínal monitorovať brlohy psíkov a jazvecov. Zima bola na pomery Oravy pomerne slabá, a tak tento monitoring začal už koncom januára. Na jednu takúto monitorovaciu akciu som zobral aj môjho priateľa. Išli sme skontrolovať jeden veľký komplex brlohov v blízkosti Oravskej priehrady. Keďže môj priateľ je z neďalekej dedinky, dohodli sme sa, že sa stretneme priamo na danej lokalite. Išiel z druhej strany a keďže ,,môj,“ revír ešte dobre nepozná, zašiel ďalej ako mal… Prišiel až na koniec starej cesty, vedľa ktorej sa rozprestierala rozsiahla ľadová plocha, v ktorej bola na okraji diera. V diere videl pohyb a keď pozrel pozornejšie, zahliadol vydru, ktorá práve vykonávala svoj očistný rituál. Vydra si ho všimla a v momente sa stratila pod ľadom. Krátko po tejto príhode mi zavolal, aby som ho nasmeroval k miestu, kde som na neho čakal. Bol som od neho ani nie 50 metrov vzdušnou čiarou, za hustým porastom mladých vŕb a jelší. Ihneď po príchode mi všetko vyrozprával. V tom momente ma jazvečí brloh prestal zaujímať a presunuli sme sa spolu na miesto, kde sa ešte pred malou chvíľou odohralo vzácne stretnutie. Po príchode na toto miesto sa rozhliadame a po okolí sa nachádza pár stôp, ktoré by mohli byť vydrie. Nie je to úplne jasné, pretože tvar stôp sa v roztápajúcom snehu mierne mení. Našťastie mám pri sebe fotopascu, ktorú som chcel dať k brlohu. Hľadám vhodné miesto, kde by som ju nainštaloval. Asi 8 metrov od diery v ľade je hrubší zlomený konár starej vŕby. Je to jediné vhodné miesto v blízkosti, a tak, po krátkom nastavení potrebných parametrov, tam fotopascu nechávame a odchádzame domov. Aj keď je už relatívne teplo, ľad sa na priehrade ešte drží, a tak je tu možnosť, že sa vydry ešte ukážu, uvidíme…

Po pár dňoch sa na miesto vraciam. Mením baterky a kartu vo fotopasci a odchádzam domov. Po kontrole nahratých súborov možno vidieť, že týmto miestom vydry prechádzajú. Objavujú sa však nepravidelne, raz za dva, tri dni, no vždy v relatívne rovnakom čase, približne o piatej hodine večer. Je to čas, kedy sa v tomto ročnom období začína stmievať, a tak šanca na ich nafotenie tu stále je. Fotopascu nechávam na mieste ešte pár dní, aby sa mi potvrdil alebo vyvrátil ich občasný výskyt na tomto mieste. Po ďalšej kontrole ma čakalo milé prekvapenie. Vydry sa za päť dní ukázali síce iba raz, ale boli v rovnakom čase ako naposledy a boli tri. Zrejme jedna stará a dve mladé. Toto miesto bolo zrejme ich migračnou trasou za obživou k neďalekej rieke, ktorá bola jediným nezamrznutým tokom v okolí. Podľa predpovede počasia mali byť posledné dva týždne chladného zimného počasia, a tak to vyzeralo na poslednú šancu dostať sa k vydre za svetla. Vydry sú totiž známe zvýšenou dennou aktivitou najmä počas veľmi studených zimných dní.

Po pár dňoch naozaj prišlo ochladenie. V tom čase som mal, zhodou okolností, aj trošku viac voľného času, a tak som si povedal, že v nasledujúcich desiatich dňoch pôjdem na lokalitu na pár hodín takmer každý deň. Keďže vydry vedľa fotopasce chodievali približne okolo piatej, na dané miesto som chodieval v predstihu. Už okolo tretej poobede som si pár metrov od diery v ľade urobil provizórne maskovanie. Provizórne najmä preto, lebo vždy po príchode som musel reagovať na smer prúdenia vetra a podľa toho sa presúvať, aby ma vydra nezacítila. Moje maskovanie pozostávalo z dvoch krátkych, rozkonárených vetiev, ktoré boli zapichnuté v ľade. Cez vetvy bola prehodená biela tkanina s otvorom pre objektív. Takto som si vytvoril falošnú snehovú stenu, cez ktorú ma nebolo vidno. A samozrejme, keďže som ležal na ľade a v mraze, pod sebou som mal dve karimatky, aby som sa cítil aspoň trochu komfortne a nemrzol odspodu. Takéto stanovisko som si vytváral vždy pri nejakom brehovom poraste, poprípade inom prírodnom predmete v ľade, aby som čo najviac splýval s okolím a nepôsobil rušivo.

Počas prvých pár dní asi dvojhodinového čakania na ľade a v mraze som nebol úspešný. Občas sa síce objavila líška, ale to bolo všetko, čo narúšalo dlhé chvíle ticha v zimnej krajine. Vydry sa na danom mieste neukázali. Cez lokalitu ale pravidelne prechádzali, čo prezrádzali ich čerstvé stopy v okolí. Preto som sa rozhodol v čakaní pokračovať, raz sa to predsa musí podariť.

Asi na siedmykrát sa to konečne podarilo. Bolo to v jeden zamračený zimný večer. Vonku bolo mrazivé počasie, fúkal veľmi studený oravský vietor a do toho husto padal sneh. Ideálne počasie sedieť niekde doma, za sklom, piť horúci čaj a vychutnávať si ,,zimnú idylku“ v teple domova. Napriek tomu mi to nedalo… Vo všeobecnosti platí, že čím horšie podmienky a počasie, tým krajšia fotka s úžasnou atmosférou. Toto sa mi potvrdilo už viackrát. Padlo rozhodnutie. Za pár minút som bol zbalený. Nahodil som na seba zimné oblečenie pripravené práve pre tento typ počasia. Sadám do auta a presúvam sa na danú lokalitu. Dlho som sa doma rozhodoval, a tak po prebrodení sa hustým porastom a snehom prichádzam o čosi neskôr ako obvykle. Je štvrť na päť. Kontrolujem smer vetra, rýchlo si skladám improvizované maskovanie a ponáram sa do ticha. Všade na vôkol je sivobielo. Počuť iba jemný zvuk dopadajúcich vločiek. Silno sneží, veľké a mokré vločky pokrývajú krajinu navôkol a spolu s ňou aj mňa. Takto budem o chvíľu celý mokrý. Zrazu počujem zvláštny zvuk. Akoby niekto do vody hodil malý kameň. Pozerám pred seba. Okolo diery v ľade sa nič nedeje, neustále iba husto sneží. Pre istotu kontrolujem nastavenie fotoaparátu, či je všetko tak, ako má byť. Opäť dvíham hlavu a vidím pohyb. Voda v diere sa čerí a zakrátko sa vynára vydra. Som blízko, takmer nedýcham, aby som ju nevyrušil. Vydra sa otočila chrbtom. Pozerá opačným smerom, a tak pomaly presúvam ruku na foťák. Opäť sa otáča, tentokrát smerom ku mne a ja robím pár záberov. Nevidí ma. Sedí na ľade a rozhliada sa. Občas zapíska.

Po pár minútach sa opäť stráca v studenej vode. Kontrolujem zábery. Vydra sediaca na snehu, rozhliadajúca sa po okolí. Všade navôkol veľké snehové vločky dotvárajúce pochmúrnu, zimnú atmosféru. Niečo neskutočné… Fotka ako z najneuveriteľnejších predstáv. Asi po desiatich minútach vydra opäť vychádza na ľad, na rovnakom mieste. Pozoruje okolie a píska opačným smerom odo mňa. Tentokrát mi je už jasné, čo sa deje. Asi 100 metrov od nás, po zasneženom ľade beží druhá vydra. Ide smerom k nám, no zakrátko mizne v brehovom poraste a spolu s ňou sa v diere v ľade stráca aj tá blízko mňa. Pomaly sa začína stmievať. Obzerám sa a nakrátko som obe vydry ešte zahliadol za mnou, asi 200 metrov smerom k už spomínanej rieke.

Prestáva snežiť a sivobiela zimná krajina sa nezadržateľne ponára do tmy. Pomaly sa dvíham z ľadu, otrepávam zo seba pár centimetrov čerstvého snehu a v tichosti, za večerného šera odchádzam domov. Som plný nových dojmov. Stále celkom nechápem, čo sa to vlastne udialo… Ako je možné, že všetko do seba zapadlo priam dokonale? Tak, ako by som si to nedokázal ani predstaviť. Tak, ako to dokáže zmenežovať iba matka príroda…

Na dané miesto som sa nasledujúce dni vrátil ešte zopárkrát. Vydry sa však už počas mojej prítomnosti neukázali. O pár dní prišlo oteplenie a spolu s ním aj roztopenie ľadu. Voda na priehrade sa dvihla a dané miesto bolo úplne zaplavené vodou. Napriek tomu, že počas asi 20 hodín čakania na ľade, v pomerne silnom mraze, som mal možnosť vydry pozorovať iba asi 20 minút, patrí toto stretnutie k jedným z najsilnejších zážitkov v prírode počas tohto roku. Verím, že keď sa zima znova vráti, vrátia sa aj vydry a strávim s nimi opäť nejaký čas. A aj vďaka týmto chvíľam budem môcť trochu viac spoznať a porozumieť prírodným javom okolo nás.