All posts by : admin

Líščí rok

Líška hrdzavá patrí medzi psovité šelmy strednej veľkosti. U nás je to pomerne bežný druh, a tak predstavovať ju asi nie je moc potrebné. V mojom okolí sa pohybuje relatívne dosť líšok. Preto som sa dlhé roky špeciálne tejto lesnej kráske nevenoval. Napriek tomu fotiek dospelej líšky sa podarilo urobiť pomerne dosť.

Pri mojich pochôdzkach revírom mám so sebou vo vrecku vždy aspoň jednu vábničku. Najčastejšie je to zajačie vrešťadlo, a tak vždy, keď niekde v diaľke zahliadnem líšku, skúšam ju navábiť. Podarí sa to však len niekedy. O tom, či líška bude reagovať, rozhoduje mnoho faktorov. V prvom rade je to vek líšky. Čím je líška staršia, je prefíkanejšia a navábiť ju je pomerne ťažké a často na vábničku nereaguje. S mladými líškami je to presne naopak. Tie zvyknú krásne priskakovať aj z väčšej vzdialenosti. Ďalším faktorom, ktorý som si všimol, je spôsob vábenia a typ vábničky. Okrem vrešťadla mám v zálohe aj myškovačku, ktorú však takmer nikdy nepoužívam.  Aj typy vrešťadiel sú rôzne. Treba vyskúšať viacero druhov od rôznych výrobcov a nájsť takú, ktorá v danom revíre funguje. Keď už máme vábničku vybratú, dôležité je, samozrejme, naučiť sa správne vábiť. Treba sa akoby vcítiť do agónie zvieraťa v problémoch, a tak precítiť vábenie. Samozrejme, o problematike vábenia by sa dal napísať samostatný článok a tak si to necháme nabudúce.

S vábením mám niekoľko zážitkov. Jedným z najkrajších je privábenie líšky z približne 400m na vzdialenosť hádam 5m. Bolo to v období srnčej ruje. Po príchode na miesto, na pomerne rozsiahlu lúku, popretkávanú tiahnucimi sa remízkami, som si sadol pod mladú brezu. Po krátkom čase som v diaľke zahliadol loviacu líšku. Cez seba a foťák dávam maskovaciu sieť. Vyberám vábničku a asi 5krát napodobňujem nárek zajaca a pomedzi to sledujem, ako bude líška reagovať. Po začutí zvuku líška okamžite zmeravela, otočila sa a zamierila si to rovno smerom ku mne. Asi v polovici cesty zastala. Rozhliadla sa. Stŕpla. Vyskakuje do vzduchu a skúša uloviť nejakého hlodavca. Žiaľ, nebola úspešná a to je čas, kedy opäť imitujem agóniu zajaca. Na líšku to pôsobí ako magnet a zakrátko sa objavuje predo mnou. Kvôli vetru sedím proti slnku. Robím pár záberov, atmosféru mi dotvárajú odtiene večerného protisvetla a všade poletujúci hmyz. Po zvuku uzávierky sa líška otáča a rýchlo sa stráca v diaľke. Srnčia v ten večer vôbec neprišla, ale popravde mi to vôbec nevadilo.

Na druhý deň večer vyrážam opäť na rovnaké miesto. Tentokrát prichádzam z druhej strany, kvôli vetru sedím tentokrát so slnkom za chrbtom. Opäť vidím v diaľke líšku. Vábim. Správanie zrejme rovnakej líšky z predošlého dňa sa opakuje. Tentokrát prichádza líška priamo ku mne hneď po prvom zavábení. Je neskutočne zvedavá. Zvuk uzávierky jej absolútne neprekáža, dokonca jej zvedavosť ju núti prísť ešte trošku bližšie. Robím pár záberov a líška odchádza. Tento dvojdňový zážitok sa končí a ja si odnášam veľmi príjemné spomienky na toto fotenie. Podobných momentov som ešte potom zažil viacero, samozrejme, úspešných pokusov o navábenie líšok je pomerne málo, číselne by som to vyjadril tak, že asi v pätine prípadov som úspešný.

Aj napriek tomu, že líšky na mojich potulkách prírodou stretávam pravidelne, nafotiť mláďatá sa mi dlho nedarilo. Asi 9 rokov som sa pokúšal v mojom revíri nájsť líšťatá a vhodné miesto na ich fotenie, no dlhý čas neúspešne.  Preto jedným z hlavných cieľov na novú sezónu bolo nafotiť tento druh trošku inak. Chýbala mi pekná fotka líšky na snehu a, samozrejme, fotky líšťat. Prvá časť plánu sa mi náhodne podarila veľmi rýchlo. Pri jednom z mojich výletov prírodou začiatkom nového roka. Počas cesty domov zo zasneženého hrebeňa som na lesnej, vyjazdenej ceste zbadal líšku. Rýchlo som si ľahol do snehu, do vyjazdenej koľaje. Dvíham hlavu. Sledujem, kde sa nachádza líška. Čakám na vhodný okamih. Keďže som bez maskovania, vyčkávam, kedy bude líška niečím zaujatá. Vábim. Líška sa otáča a pomalým krokom ide smerom ku mne. Je veľa snehu, a tak, aby mala rozhľad, vyliezla na kopu spílených stromov a rozhliada sa. Robím pár fotiek. Keďže ležím v koľaji, sneh po stranách mi robí prirodzené maskovanie. Vábim ešte raz. Líška schádza z kopy a smeruje ku mne. Ide však po druhej koľaji, a tak ju nevidím. Pomaly dvíham hlavu aj foťák. Zahliadol som líšku asi 10m odo mňa. Žiaľ, videla ma prvá, a tak nestíham spraviť záber a líška sa rýchlo stráca v mladom smrekovom poraste vedľa cesty. Škoda. Mohol to byť krásny záber. Napriek tomu som spokojný. Podarilo sa mi spraviť peknú fotku líšky so zimným prostredím. Na kope spílených stromov v zasneženej krajine to má svoje osobitné čaro.

S príchodom jari to začalo byť celkom zaujímavé aj s líšťatami. V mojom revíri som dávno nad nimi zlomil palicu, a tak som prijal jedno pozvanie od môjho priateľa z východného Slovenska. Býva neďaleko mojich svokrovcov, a tak som spojil príjemné s užitočným. Previedol ma prekrásnymi bukovými lesmi, až sme prišli na jedno vyvýšené miesto obklopené brezami. Tam som ostal sám asi 3 hodinky. Hoci líšťatá vyšli, radosť z ich nafotenia bola na jednej strane obrovská, no na druhej strane som mal zmiešané pocity. Počas troch hodín s výnimkou 15 minút, keď boli von líšťatá, som sa nevenoval ničom inému, len zbieraniu kliešťov, ktoré si neustále veselo pochodovali mojim telom. Napriek všetkému som si domov odniesol par krásnych fotiek a hlavne skvelý zážitok z pozorovania maličkých nevinných drobčekov.

Ihneď po návrate z tejto návštevy sa udiala celkom zaujímavá vec. Opäť som sa vybral na obhliadku môjho revíru. Išiel som skontrolovať fotopascu, ktorú som mal pri jednom starom brlohu. Už viackrát sa mi na novom mieste, na fotopasci, objavili psíky medvedíkovité. Chcel som vysledovať či chodia za svetla,  či by sa dali na tomto mieste nafotiť. Ako som odopínal fotopascu, periférne asi 15m naľavo som zachytil pohyb. Otáčam sa a vidím, ako úplne drobné líšča prebehlo cez drobný kopček a stratilo sa niekde pod zemou. Beriem fotopascu a presúvam sa k danému miestu. Snažím sa byť opatrný, aby som svojim pachom moc nezamoril okolie a na neďaleký strom pripínam fotopascu. Rýchlo toto miesto opúšťam. Líšky sú veľmi háklivé na čokoľvek, čo naruší ich pocit bezpečia, keď majú mladé. Stačí čo i len malinká pochybnosť ,,hrdzavej“ matky a líšťatá v momente prenáša na iné miesto. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo je fotenie líšťat celkom náročná záležitosť.

Na druhý deň sa podvečer vraciam na toto miesto. Sadám si asi 15m od kopčeka, cez ktorý preliezlo líšča. Ostávam do zotmenia. Miesto je výrazne zarastené prečnievajúcimi smrekovými konármi a rozrasteným kríkom bazy. Nevadí, pri troche šťastia to nebude vadiť. V ten večer sa však neobjavilo nič. Zrejme, keď som inštaloval fotopascu, zanechal som tam množstvo pachu a líška si svoje potomstvo, zrejme, preniesla preč. Čo už, toto som už zažil. Po príchode domov ma čakalo prekvapenie. Líšťatá v brlohu sú. Podľa fotopasce boli vonku asi pol hodinu pred mojim príchodom. Celkom ma to potešilo, no šance na ich nafotenie postupne klesali. S každou návštevou tohto miesta som riskoval, že ich stará líška prenesie, a tak som zvolil inú taktiku. Na miesto musím prísť tak, aby som minimalizoval zanechanie svojich nielen pachových stôp na mieste. Rýchlo som kontaktoval môjho priateľa, ktorý má s líšťatami dlhoročné skúsenosti, aby mi poskytol pár neoceniteľných rád. Výsledkom bolo, že na miesto pôjdem odniesť len fotopascu. Pôjdem na miesto okolo obeda, kedy je najväčšia pravdepodobnosť, že líšťatá budú odpočívať a ,,stará“ bude mimo brloh, na love. Zároveň to muselo byť v daždi, aby kvapky dažďa čo najskôr zahladili môj pach v okolí brloha. Takto som postupoval každý druhý deň. Prvý deň mi počasie prialo, a tak som okolo obeda išiel k brlohu. Rýchlo som pred brloh nainštaloval fotopascu, obzrel som si miesto a v rýchlosti som odišiel preč. Po príchode domov mi hlavne vŕtalo v hlave, ako toto miesto nejakým spôsobom mierne ,,skrášliť“. Nezvyknem to robiť, no na tomto mieste to bolo viac ako žiadúce. Rozhodol som sa, že to risknem. Keď pôjdem po fotopascu, rýchlo to tam málinko prečistím a zmiznem preč.

O pár dní, v jeden jarný pochmúrny deň, mi počasie praje. O 11 začalo pršať a to je ten vhodný čas, kedy vyrážam ku brlohu. Rýchlo odpínam fotopascu. Z miesta, odkiaľ by som chcel fotiť, si rýchlo premeriavam terén. Odtrhnem pár stebiel trávy, ktoré mi zavadzajú vo výhľade, z bazy rovnako odstraňujem drobné prekážajúce konáriky. Všetko, čoho som sa dotkol, odnášam asi 30m od brlohu, aby som opäť minimalizoval moje pachové stopy a odchádzam preč. Ešte by to chcelo spraviť pár kozmetických úprav, ale to možno až nabudúce, aby som pri brlohu nebol dlho. Všetko, čo som v tomto momente spravil, trvalo tak minútku a odchádzam. Po príchode domov verím, že líšťatá v brlohu ešte sú, a že ich moje sporadické návštevy nevyrušili. Sú tam. Na fotopasci sa objavujú opäť, denne okolo 7 večer sa objavujú milučké kožušteky a spolu sa v poraste hrajú a šantia asi do 9 večer. Už som blízko. Ešte potrebujem jednu návštevu a potom by fotenie už išlo. Posledná návšteva však bude najriskantnejšia. Potrebujem už len odstrihnúť pár drobných konárikov zo starého smreku, ktoré sa tiahnu až po zem. Sú však priamo nad brlohom, no ak tam ostanú, budú mi prekrývať šantiace líšťatá a fotenie bude veľmi obťažné a za určitých okolností dokonca nemožné. Problémom je, že som úplne nad brlohom a stačí, aby ma líška na sekundu zahliadla a dofotil som. Ďalší deň na obed opäť prší. Vyrážam ešte poslednýkrát k brlohu. Do 20s odstrihnem čo treba. Všetko opäť beriem so sebou preč a odchádzam. Snáď som teraz neurobil chybu, snáď som to neprehnal a líšťatá tu ostanú. Uvidíme. Teraz len počkať, nech sa počasie pre zmenu umúdri a skúsim to.

Prvý júnový deň je krásne slnečné počasie. Podvečer balím techniku a chystám sa k líšťatám. Na fotopasci sa pravidelne objavujú okolo siedmej večer, a tak svoj príchod na miesto ladím tak, aby som tam bol aspoň hodinku pred ich východom z brlohu. Okolo šiestej prichádzam k brlohu, sadám si asi 10m od brlohu, do miernej terénnej jamy, obklopenej vysokým porastom, aby som čo najviac splynul s prostredím. Toto miesto je zároveň jediným, z ktorého sa dá fotiť, keďže všade navôkol je to pomerne husto zarastené lesnou vegetáciou. Rýchlo si obliekam ,, hejkala“, okolo seba ešte zapichujem 4 vyššie konáre, na ktoré vešiam maskovaciu sieť, aby som bol z bokov a spredu maskovaný, nech si ma stará nevšimne, keby sa náhodou motala po okolí. A hodina pravdy môže začať. Netrvalo to moc dlho a aktéri tohto večera prichádzajú na scénu. Po 45 minútach, ako som prišiel, sa  spod zeme vystrčí malinká oranžová hlava a za okamih vedľa nej aj druhá. Chvíľu si zvedavo prezerajú okolie a vychádzajú pred brloh. Rýchlo robím pár záberov. Som síce veľmi blízko, ale vďaka bezzrkadlovke mám úplne tichú uzávierku, a tak o mojej prítomnosti absolútne netušia. Chvíľku sa prechádzajú popred brloh a o pár sekúnd sa k nim pripájajú ďalšie dve líšťatá. Dokopy štyria súrodenci šantia predo mnou, naháňajú sa, ťahajú sa za kožúšky, naháňajú sa okolo starého smreku, pod ktorým majú brloh a zvedavo objavujú svet v blízkom okolí brlohu. Opäť robím pár záberov. Strom pred ktorým sedím, vrhá na okolie brlohu tieň, a tak spraviť nejaké akčnejšie zábery s rýchlym časom uzávierky, nie je možné. Dva malé chvostíky si sadajú chrbtom ku mne ako modelky. Akoby vedeli, že ich niekto fotí sa sediac chrbtom, hlavou otáčajú ku mne a akoby sa na mňa usmiali. Parádne zábery. Je to bomba. A čo je ešte lepšie, zapadajúce slnko mení svoju pozíciu, vychádza spoza stromu a pár teplých lúčov vrhá aj pred brloh. Krásne svetlo, bodaj by líštičky prišli viaceré na jedno miesto, chcel by som ich na záber viac. Opäť ako by ma počuli. Tri malé nevinné líštičky sa postavili k sebe. Vedno sledujú zvuky iných zvierat lesa. Zrazu pozrú rovnakým smerom, posledné lúče zapadajúceho slnka sa im odrážajú v maličkých, iskrivých očkách a ja stláčam spúšť. Vzniká najkrajšia fotka z tohtoročného pozorovania líšťat. Je to proste paráda.

Ostávam sedieť na mieste. Nikdy z miesta neodchádzam tak, aby som zviera vyplašil a radšej počkám do tmy. Rovnako je to aj teraz. Na mieste ostávam ešte hodinku. Stojí to za to. Zvedavé líšťatá objavujú skryté zákutia okolia brlohu. Občas sa od brlohu málinko vzdialia a prídu ku mne na vzdialenosť hádam jedného dvoch metrov. Opäť robím ešte pár portrétikov líšťat z bezprostrednej vzdialenosti. Ako som spomínal, keďže sedím v terénnej diere, foťák sa nachádza v úrovni očí týchto drobnučkých stvorení a fotky tak majú ten pravý šmrnc. Som maximálne spokojný. Deväť rokov v mojom revíri hľadám líšťatá a miesto vhodné na ich fotenie. Toto dlhé čakanie sa však vyplatilo a všetko dopadlo vysoko nad moje očakávania. Na toto miesto som ešte parkrát prišiel a urobil ešte zopár zaujímavých záberov. Nikdy mi však už svetlo neprialo tak, ako v ten úžasný prvý deň ich fotenia.  Návštevy však už boli iba sporadické. Nechcel som ich moc rušiť, a tak spôsobiť opustenie tohto miesta, keďže sa im tam vyslovene páčilo. Úplne geniálna bola aj posledná návšteva líšťat. Tentokrát som so sebou už nemal foťák, ale zobral som si k sebe malú pomocníčku. Moja trojročná dcérka miluje prírodu a už pri fotení bobrov, pred pár mesiacmi ukázala, že dokáže pekne v tichu a bez pohybu sedieť a vyčkávať. Preto som sa rozhodol, že ju zoberiem k líštičkám so sebou. Po krátkom sedení sa nám ukázali dva chvostíky, ako som ich zvykol volať. Dcérka mala neskutočný zážitok, opäť sa jej dotkla príroda celou svojou krásou a v našich srdciach to zanechalo hlbokú stopu. Cestou domov, keď sa rozplývala nad krásou líštičiek, pri pohľade do jej šťastných očí sa pre zmenu do tých mojich tlačili slzy od dojatia. Toto sú pre mňa tie najsilnejšie zážitky …

Tento rok som mal s líškou ešte jedno krásne stretnutie. Koncom decembra konečne napadol sneh. To bol opäť vhodný čas na vychádzku do terénu. V mojej obľúbenej lokalite mám postavený zimný kryt, z ktorého fotím dravce. A tak moje kroky viedli práve tam. Bolo mrazivé oravské ráno a ja som prišiel do krytu ešte za tmy. V tichosti som sa zložil, pripravil si statív s foťákom a zašitý v kryte, celkom dobre chránený pred mrazom, som čakal, či sa neobjavia dravce a nepoctia ma svojou návštevou. Dravce v ten deň síce neprišli, no namiesto nich ma prišla pozrieť kmotra. Predtým som mierne zadriemal a z driemot ma prebudilo jemné vŕzganie snehu v bezprostrednej blízkosti krytu. Cez drobné okienko pozerám von. Popred kryt sa mi promenáduje líška. Už pri prvom pohľade vidím, že má problém. Na tele ma krásnu, huňatú, zimnú srsť, no na chvoste jej postupne začína opadávať. To je jasný znak, že líška trpí prašivinou. Hnusné kožné ochorenie zvierat, vďaka ktorému zrejme zimu neprežije. Pomaly odchádza od krytu, je ku mne otočená chrbtom. Mierne, potichu na ňu zacmukám. Líška sa v momente otáča a vražedným pohľadom si premeriava miesto, z ktorého prichádza zvuk cmukania. Urobí pár krokov smerom ku krytu a ja stláčam spúšť. Nádhera. Takáto fotka mi chýbala. Líška na snehu z krátkej vzdialenosti. Paráda.

Toto pekné stretnutie a radosť z neho je však trošku zastretá osudom, ktorý ju čaká. Ak bude tuhšia zima, po dlhom trápení táto líška, žiaľ, s najväčšou pravdepodobnosťou uhynie. Čaká ju zrejme smutný príbeh, no aj toto patrí k prírode a k jej prirodzeným regulačným mechanizmom. Kolobeh života a premena energií v ekosystéme sú neúprosné.

http://www.michalstoklasa.sk/lesny-duch/Lesný duch

Začiatky mojich potuliek prírodou s foťákom v ruke sa odohrávali najčastejšie na lúkach a na otvorených priestranstvách pri vode. Boli to miesta, ktoré boli v mojich začiatkoch najpríťažlivejšie hlavne z dôvodu dostatku svetla a tým nelimitujúce pre fototechniku začiatočníka.  Boli to nádherné chvíle strávené v spoločnosti úžasných tvorov, kedy som sa častokrát ocitol v centre diania a bez povšimnutia som si vychutnával tajuplné deje prírody. S postupom času mi tieto otvorené priestranstvá čoraz viac a viac odkrývali svoje tajomstvá a vo mne sa začal prebúdzať ten zvláštny pocit, tá nutkavá potreba po nových dobrodružstvách. Cieľom mojich fotopotuliek sa čoraz viac stával ten tajuplný dobrák, raz akoby mladík v plnej svojej sile, inokedy ako dieťa, ktoré sa snaží ticho rásť a na iných miestach zasa starec na konci svojich síl, plný skúseností a tých najočarujúcejších skrytých tajomstiev – les.

Každou ďalšou návštevou mi les vždy odkryje kúsok svojich tajomstiev. Raz je to jazvec šantiaci pri starom smreku, inokedy mladé psíky medvedíkovité, kotúľajúce sa dolu brehom ako dve malé klbká vlny či kuvičok, pískajúci na svojho soka niekde v diaľke … Vždy je to iné, vždy je to nové dobrodružstvo, vždy ma ako hosťa v lese privíta niekto iný. Les je v poslednom období môj najlepší priateľ, ku ktorému ma to neustále ťahá a keď je čo i len trošku času, opäť sa tam vyberám za ďalším dobrodružstvom.

Je jar. Marec. Krásne svieti ešte to zubaté slnko, ktoré po zime ešte len naberá svoju stratenú silu. Krátko popoludní kráčam hore svahom. Predieram sa hustou smrečinou, potom si zas vykračujem redším starým lesom a popritom neustále počúvam jeho hlasy. Oči mám ako vždy na stopkách a snažím sa registrovať aj ten najmenší pohyb, aj to najtichšie šuchorenie suchého porastu po zime. Les je však ešte celkom mĺkvy, kde tu počuť len hlas sýkoriek, či ďatľov, kde tu prebehne srna, diviak, v diaľke sa v poraste stráca starý lišiak. Kráčam ďalej a vychutnávam si stretnutie s mojím priateľom –  lesom. Stúpam na suchú haluz a jej hlasné prasknutie sa ozýva prenikavým zvukom. Neďaleko z krovia vyletujú dva vtáky. Sledujem ich krátku chvíľu a v tichu premýšľam, čo to môže byť. Idem za nimi, no neďaleko sa tratia v poraste, niet ich, stratil som ich z pohľadu, zmizli. Sadám si na vyvrátený suchý smrek a chvíľu premýšľam. Veľkosť, tvar tela, let, biotop – to by mohol byť on, lesný duch – jariabok hôrny. Žeby sa na mňa po rokoch usmialo šťastie? Žeby som ho po rokoch márneho hľadania teraz náhodou našiel? Podobné myšlienky mi hlavou idú ešte hodnú chvíľu. Ešte aj po príchode domov si v mysli rekapitulujem, čo som videl a verím, že sa nemýlim. O pár mesiacov sa tam vrátim. Ak to boli jariabky, tak teraz majú zásnuby a radovánky súvisiace s rozmnožovaním. Nebudem ich rušiť, nech v kľude odovzdajú svoj geneticky materiál ďalšej generácií. Prídem o pár mesiacov. To už bude jeseň, v októbri bude jesenný tok jariabkov v plnom prúde a ak som mal pravdu, určite sa tam s nim stretnem opäť.

Je september, prešlo pár mesiacov a ja sa prechádzam mladým septembrovým smrekovým lesom. Občas sa tu strieda zmiešaný lesný porast a stromy už začínajú hrať svojimi jesennými farbami. Príroda ma vždy na jeseň obdarúva svojimi darmi, a tak aj tento rok sa pokúšam nájsť zopár smrekáčov, aby bolo zas čosi do vianočnej kapustnice. Vychádzam na starú lesnú cestu. Asi  15 m odo mňa si cestou hrdo kráča pestro vyfarbený vták veľkosti holuba. Hneď ako ma zazrie, zatrepe krídlami a nemotorným letom sa stráca v neďalekom hustom poraste. Tentokrát som si istý, je to lesný duch, kohútik jariabka hôrneho. Toto miesto je vzdialené asi 3 km od miesta, kde som stretol jariabkov na jar. Po rokoch hľadania sa mi náhodou odkrývajú dve lokality s jariabkami. To je nádhera, ešte ich tak dostať pred objektív. To by bola paráda… . Nasleduje mesiac intenzívneho štúdia etológie druhu, konzultácie s priateľmi z Česka, ktorí už mali tú česť a jariabka pred objektív dostali a vymýšľanie tej najvhodnejšej stratégie, ako ho dostať na dostrel pred objektív. Čakám na vhodné počasie a vyrážam. Na lokalite rozkladám maskovací stan. Usadím sa do pohodlia rybárskej stoličky a asi hodinku čakám, nech sa les po mojom príchode upokojí. Z vaku vyberám vábničku a skúšam jemne písknuť. Pískanie striedam s dlhším tichom a čakám, čo sa bude diať. Nič. Asi po hodine odchádzam sklamaný domov. Všetci hovorili, že nafotiť jariabka je fuška. Optimisticky som si však myslel, že sa to podarí… Rovnaké nič sa zopakovalo ešte párkrát.. Škoda… Niektoré sny ostávajú s nami naveky a nikdy sa nenaplnia…

Šport ma naučil nikdy sa nevzdávať, a tak som koncom októbra opäť v teréne. Skoro mesiac som premýšľal, čo je zlé… Napadlo mi, že na daných miestach sa jariabky nenachádzajú,  a to, že som ich zazrel, bola len náhoda a ony tadiaľ len prechádzali. Skrátka, napadlo mi fakt kadečo… Napriek tomu som sa rozhodol, že to ešte raz skúsim. A tak som sa v jeden teplý slnečný októbrový večer vybral  na miesto, kde som jariabka videl počas ,,hubačky,, . Prichádzam na kraj lesnej cesty, som bez stanu, a tak si sadám pod nízky smrek, tak aby som čo najlepšie splynul s okolím. Splynúť mi pomáha aj hejkal a maskovacia sieť, ktoré mám na sebe. Sedím do protisvetla, ktoré vytvára krásne krúžky a farebné kontúry jesene na pozadí. Mením taktiku a hneď po príchode vyťahujem vábničku a pískam. Po treťom písknutí počujem trepot krídel. To bude on. Nedýcham, nehýbem sa, iba nehybne počúvam zvuky okolia. Som v nízkom poraste a tak nič nevidím. Píííííííííííííííííííííííííííí. Ale som sa zľakol. Asi dva metre odo mňa na malom pníku v tráve zapískal svojim prenikavým hlasom jariabok. Wauuuuuu. Je tu.

Je nádherný, farebné perie sa mu leskne v žiare večerného jesenného slnka. Neustále chodí okolo mňa a sliedi, kde je jeho sok, ktorý mu drzo vkročil do jeho teritória. Neustále pochoduje do 10 m odo mňa,  je v pokoji, splývam s okolím, nehýbem sa, nevydám ani náznak akéhokoľvek zvuku, a tak nemá dôvod na obavy. Fotiť sa nedá, predo mnou je všade asi polmetrová tráva. Ďalej hľadá. Po chvíli ho to na zemi omrzí a vyskočí na spriečený konár spadnutý zo suchého smreku. Lepšie si fakt ani nemohol sadnúť. V pozadí ho osvetľuje prenikajúce tlmené svetlo, všetko hrá nádhernými jesennými farbami, jariabok sa rozhliada po okolí a píska … Stláčam spúšť. Vznikajú hádam najlepšie fotky, aké som kedy spravil. Fakt nechápem, podarilo sa… a ešte ako.

Mlčky ďalej sedím na mieste, už nepískam, už si iba vychutnávam jeho prítomnosť. Krátko sa ešte zdrží. No keď zistí, že išlo zrejme o planý poplach, odchádza a stráca sa v hustom kroví, tam, odkiaľ pred chvíľou priletel. Ešte v diaľke nakrátko zapískal a zmizol. Tak ako sa z ničoho nič objavil, tak aj znenazdajky zmizol. Balím veci, pozerám na hodinky. Do západu slnka je ešte niečo okolo hodiny a pol. Mám ešte čas. Skúsim to ešte nižšie, na druhom mieste, kde som ich videl na jar. Nafotené už mám, keď nič aspoň sa ešte na chvíľu nadýcham čistého horského vzduchu a vychutnám si hádam najkrajšie jesenné počasie tohtoročného babieho leta. A tak sa na bicykli v rýchlosti presúvam o 3 km nižšie.

Prichádzam na úplne iné miesto, polootvorený starší les, kde neďaleko prechádza do mladých bučín, smrečín a jedlí. Všade vôkol sú jesenné sfarbené kríky čučoriedok, samozrejme už bez plodov. Pomedzi sa kde-tu objaví ešte stále sýto zelený mach, inde zas staré zoschnuté pníky striedajúce sa so suchou nízkou trávou. Jediná ako tak otvorená plocha lesa, neďaleko miesta, kde som jariabky zahliadol na jar. Pre zmenu si líham do nízkych smriečkov. Robím si pohodlie, z ktorého ma kde tu vyruší suchý pahýľ dráždiaci moje rebrá alebo otravné komáre pichajúce ma cez tenkú vrstvu maskovacieho oblečenia. Z objektívu zhadzujem extender, jednak kvôli snahe o zachytenie čo najväčšej plochy pekného prostredia, no najmä kvôli svetelnosti f2.8 z dôvodu nedostatku svetla, keďže som prakticky uprostred večerného lesa. Ihneď po zaľahnutí na mäkký mach uprostred náletových smriečkov vyberám z pravého vrecka vábničku. Ľahučko dvakrát zapískam a okamžite sa mi intenzívny piskot vracia z neďalekých mladých bučín späť a sekundu na to už počujem trepotavý let a dosadnutie do húštiny niekde za mnou. Typický zvuk jeho nemotorného letu prezrádza jeho prítomnosť.

Blízko za mnou počujem tlmené bublanie. To sa nasrdený jariabok rozčuľuje, kto ho to ruší v jeho teritóriu. Prechádza okolo mňa ani nie na 2 metre. Zobák ma pri zemi, chvost zdvihnutý skoro až do neba. Vyzerá ako poľovnícky jazvečík, ktorý práve chytil pachovú stopu. Fakt zaujímavý a vrcholne úsmevný pohľad. Je moc blízko, preto sa o fotku ani nepokúšam, nechcem ho vyplašiť a vždy sa držím pravidla, že radšej bez fotky, ako spôsobovať zvieratám stres, poprípade väčšiu traumu zbytočným plašením. Jariabok je blízko, už zbytočne nevábim, je kľudný. Tichučko ako pravý lesný duch sa neustále prechádza okolo mňa na vzdialenosť do 10 m. V pokoji môžem fotiť. Absolútne tichá uzávierka zabezpečuje moju zdanlivú neprítomnosť, pohyby som obmedzil na absolútne minimum a aj napriek nepríjemnému masírovaniu mojich rebier trčiacim konárom si vychutnávam pohľad na tohto prenádherného tvora. O mojej prítomnosti nemá ani poňatia. Chvíľku sa prediera čučoriedím, kde tu zobákom ,,odhryzne“ kúsok čučoriedkového lístka alebo konárika. Inokedy zas vyskočí na vyvýšené miesto, na suchý pník alebo spadnutý konár z okolitých stromov. Rýchlo skontroluje okolie, či mu nehrozí nejaké nebezpečenstvo, rozhliada sa, občas krátko zapíska, aby dal prípadnému sokovi alebo potencionálnej partnerke najavo svoju prítomnosť.

Asi trištvrte hodiny sa predo mnou odohráva toto nádherné divadlo. Mám kopu možností spraviť viacero pekných záberov. Väčšinou stláčam spúšť hlavne vtedy, keď je na vyvýšenom mieste, prípadne keď sa prechádza po zdanlivo redšom mieste, kde stromy, čučoriedky a machy nádherne dotvárajú pestrofarebnú kulisu na fotke. Pomaly sa stmieva, slnko nedávno zapadlo a les sa čoraz premieňa na tajomné tmavé miesto. Denné tvory sa onedlho odoberú na nočný odpočinok a nočné tvory rozohrajú ďalšiu kapitolu boja o každodenné prežitie. Jariabok odchádza, pomaly a kľudne sa hrdým krokom stráca v šere lesa pod mladými bukmi, takmer už úplne bez lístia. Ešte chvíľu ostávam na mieste, vychutnávam si ticho večerného lesa a s pocitom maximálneho zadosťučinenia si prezerám zhotovené fotky. Na karte je toho veru z dnešného dňa dosť.

Páni a tie farby – jeseň, jariabok, čučoriedky, mach, skrátka farebný koncert, nežná symfónia, ktorej režisérom je opäť tá tajuplná, decentná, občas extravagantná no vždy vkusná príroda, kde vždy všetko ladí do najmenšieho detailu. Tá krása sa teraz čoraz väčšmi ponára do tmy, a tak sa rýchlo balím a odchádzam. K autu to mám ešte dobrých 5 km, no na bicykli by som to však mal stihnúť ešte pred úplným  zotmením. Cestou domou ma na tvári síce hladká studený oravský vzduch, ktorý je predzvesťou blížiacej sa zimy. V srdci mám však príjemné teplo, ktoré prichádza, keď sa plnia sny. Tento deň sa mi jeden z nich splnil…

Na záver by som chcel upozorniť ešte na jednu vec.  Aj napriek tomu, že jariabok ma tok aj na jar a aj vtedy sa dá privábiť, tomuto obdobiu by som odporúčal sa úplne vyhnúť. Je to obdobie rozmnožovania a časté rušenie nielen u jariabkov môže v tomto období spôsobiť ťažkosti pri procesoch súvisiacich s privedením novej generácie na svet. Rovnako v jeseni netreba miesta výskytu jariabka navštevovať často, keďže každé rušenie divých tvorov môže mať negatívny dopad na ich budúci život a môže spôsobiť narušenie konkrétneho biotopu či miesta výskytu tohto prenádherného druhu. Aj pri fotení divo žijúcich zvierat treba k prírode pristupovať maximálne citlivo, rešpektovať prírodné zákonitosti, nenarúšať prirodzený kolobeh života. Sme tam len návštevníci a prírodné bohatstvo, ktoré máme, treba zachovať aj pre ďalšie generácie .

Minipredátor

Každoročne hneď po zmiznutí posledných náznakov zimy začína les akoby opäť ožívať. Vtáctvo ,,odcestované,, za teplom do vzdialených končín sa pomaly začína vracať. Zimní spáči sa pomaly začínajú preberať zo svojho spánku a zimnej letargie.  Jazvece realizujú jarné upratovanie pred svojim brlohom.  Po lese sa opäť rozliezajú tie najrozličnejšie druhy živočíchov, aby si po dlhej a nehostinnej zime opäť našli niečo pod zub. Práve vtedy sa za chladných večerov a ešte stále mrazivých rán po lese rozlieha množstvo tajomných zvukov.

Najtajomnejšie tvory našich lesov sa pripravujú na svoju najdôležitejšiu činnosť. Sovy začínajú ,,spievať,, svoje vášnivé piesne, aby si našli vhodného partnera na párenie.  Množstvo ľudí pozná najmä zvuk sovy lesnej, ktorá sa prezentuje svojim tradičným hú, hú, hú … No hlasy našich sov sú podstatne rozmanitejšie a neskúsený návštevník večernej krajiny si častokrát ani  neuvedomí čo vlastne počuje, keď zaznie napríklad kvílivý hlas kuvika  niekde neďaleko starej budovy alebo pravidelné pu,pu,pu,pu … pôtika kapcavého.  Asi najzaujímavejší hlas našich sov patrí kuvičkovi vrabčiemu.

Hlasný piskot samčeka  sa nesie lesom nielen v noci a pripomína pravidelné a prenikavé pískavé túúúú, túúúú, túúúú, ktoré za priaznivých podmienok počuť na veľmi veľkú vzdialenosť. So samičkou je to trošku horšie, keďže tá mu odpovedá veľmi jemne a pomerne ticho zvukom pííííí, píííííí, píííí…. Sovy majú prevažne večernú a nočnú aktivitu, a tak vidieť týchto tajomných tvorov niekde v hlbokom lese je pomerne obťažne a bez extrémneho šťastia a náhody sa dajú nájsť len vďaka ich zvukovým prejavom. Práve kuvičok vrabčí je toho typickým príkladom, keďže pri jeho mini veľkosti a kryptickom sfarbení je prakticky nemožné nájsť ho  bez jeho typického zvukového prejavu v jeho vlastnom biotope, ktorým sú najmä mladé smrečiny.

Kuvičok vrabčí je našou najmenšou sovou. Svojou veľkosťou okolo 15 cm pripomína skôr spevavca ako sovu. Na rozdiel od spevavcov je však  typický svojim priamym, rýchlym a neskutočne tichým letom, typickým pre sovy. Jeho telo je na svoju veľkosť pomerne robustné s krátkym chvostom. Obýva prevažne smrekové lesy. Jeho typickým biotopom sú miesta, kde sa stretáva mladá smrečina so starším a redším smrekovým lesom. Mladú a hustú smrečinu využíva hlavne ako úkryt, kde sa v prípade núdze ukrýva pred jeho typickými lesnými predátormi, ako sú napríklad jastrab lesný poprípade väčšie druhy sov. Kuvičok vrabčí je sova verná svojmu biotopu a pokiaľ nie je rušená, ostáva na danom mieste aj niekoľko rokov.

Napriek svojmu vzrastu je to veľmi teritoriálny, neznáša prítomnosť iného kuvička vo svojom rajóne a nespokojnosť s jeho prítomnosťou spočiatku dáva najavo prenikavým pískaním a neskôr sa votrelca snaží zahnať preč zo svojho územia. Živí sa prevažne drobnými lesnými hlodavcami a malými lesnými spevavcami, ktoré loví prevažne za súmraku, no na rozdiel od iných sov býva aktívny aj ráno, poprípade neskôr popoludní a za určitých okolností a priaznivého počasia počas celého dňa. Práve preto jeho prítomnosť niekedy prezrádzajú aj kŕdle spevavcov nervóznym štebotom a nebojácne sa ho snažia vyhnať z daného miesta a tak sa chrániť pred jeho útokom.

Najlepším obdobím, kedy možno kuvička spozorovať a teda hlavne počuť, je obdobie jeho toku. Tok prebieha v dvoch fázach. Prvá fáza je v priebehu marca. Práve v tomto období sa samček najčastejšie ozýva svojim prenikavým hlasom tiuuuu, tiuuu, tiuuu, ktorým dáva najavo svoju prítomnosť vo svojom teritóriu. Druhá fáza prebieha približne od polovice septembra a počas októbra. Táto fáza je zaujímavá hlavne tým, že v tomto období sa hlas kuvička podstatne mení a má podobu stupňujúceho sa piskotu, pričom posledný tón zvykne byť ,,falošný,, . Tento jesenný hlas je pomerne veľmi výrazný a nedá sa s ničím pomýliť.

Ako u všetkých sov, aj správanie sa kuvička a je pomerne náročné na poveternostné podmienky a jeho aktivita a teda aj hlasové prejavy klesajú takmer na minimum hlavne počas nízkeho tlaku vzduchu, počas vetreného a daždivého počasia. Naopak obľubuje slnečné a bezveterné počasie, kedy dokáže tokať do neskorého rána poprípade začne tokať už pomerne skoro v popoludňajších hodinách.

Vďaka silnej teritoriálnej povahe kuvička sa táto sova dá pomerne ľahko privábiť. Ak nájdeme vhodný biotop s výskytom kuvička, dokážeme ho privábiť na pomerne krátku vzdialenosť, keďže nie je veľmi plachý. Vábiť sa dá počas celého roka. Ak mu pustíme hlas iného samčeka, alebo hlas samčeka napodobníme pískaním, zvykne sa kuvičok pomerne rýchlo objaviť neďaleko, aby skontroloval prípadného soka. Najlepšie reaguje v období jesenného a jarného toku. Tu však treba byť s vábením opatrný a netreba to preháňať, aby kuvičok nebol príliš rušený a mohol sa pripraviť na aktivity spojené s rozmnožovaním.

V tomto období treba dať pozor ešte na jednu vec. V čase rozmnožovania má kuvičok hladinu hormónov na maxime a to podporuje jeho agresivitu. Aj napriek tomu že je miniatúrneho vzrastu, dokáže zaútočiť aj na podstatne väčšieho tvora. Sám som bol svedkom, keď mi na hlavu kuvičok útočil v domnení, že som podľa vydávajúceho zvuku narušiteľ jeho teritória. Práve to je znakom toho, že obdobie párenia dosahuje vrchol a s vábením treba prestať, nedráždiť ho a nechať ho ,,pracovať,, na svojom budúcom potomstve. Taktiež je nevhodné časté vábenie v prostredí kde sa vyskytuje spolu so sovou dlhochvostou, ktorá ho môže ľahko uloviť.

Keď sa už rozhodneme kuvička pozorovať, poprípade ho chceme nafotiť, je dobre vhodný biotop viackrát vo večerných hodinách navštíviť a podľa pískania sa presvedčiť, či sa kuvičok na danej lokalite nachádza. Až potom nastáva čas pre vábenie. Najlepšia denná doba, kedy kuvičok pekne na vábenie reaguje, je skoré slnečné a bezveterné ráno, poprípade neskorý večer. Ak sa dobre zamaskujeme, kuvičok dokáže prísť na veľmi krátku vzdialenosť a keď s necíti ohrozený, sadá aj na zem.

Ak má kuvičok chuť spolupracovať, väčšinou sa nám na hlas vábenia ozve do 10 minút. Samozrejme vábime divé zviera a tak sa často stáva, že kuvičok nebude reagovať aj keď môže byť neďaleko, keďže je to sova ktorá je veľmi náladová a podľa toho aj reaguje. Vábiť sa dá vlastným hlasom, naučiť sa napodobňovať hlas kuvička nie je vôbec ťažké. Osobne však radšej používam nahrávku, vďaka ktorej sa počas vábenia môžem viac sústrediť na to, čo sa deje v okolí.

Jazvec lesný je pre mňa jedným z najtajomnejších zvierat u nás. Je to tvor, ktorý je na jednej strane velebený a v minulosti sa lovil hlavne pre ,,zázračnú,, jazvečiu masť. Dnes je lovený a častokrát aj norovaný poľovníkmi a ich psami, pre jeho ,,devastačný,, vplyv na poľovné vtáctvo. Naopak pre mňa je to úžasný tvor, vynikajúci hlavne svojou inteligenciou a ostražitosťou. Pozorovanie tohto tajomného obyvateľa našich lesov je pomerne obtiažne, keďže prevažnú väčšinu roka vychádza zo svojho brlohu iba za súmraku, počas hlbokej noci a za svetla iba zriedka. Podľa mojich pozorovaní ho za svetla možno vidieť najmä počas neskorej jari a v lete, kedy vychováva mláďatá, prebieha obdobie párenia a zháňa si potravu a zásoby na zimu. Vidieť tohto tvora v jeho prirodzenom prostredí, jeho prirodzené správanie a mláďatá ako šantia pred brlohom patrí medzi moje vrcholné zážitky v prírode. Brloh jazveca sa vyznačuje výraznou členitosťou, častokrát býva na vyvýšenom mieste a má viacero otvorov. Podľa dostupnej literatúry môže byť sieť jazvečích chodieb pod zemou dlhá až 100m a brloh môže siahať do hĺbky 5m. Brlohy jazvecov sú viacgeneračné a môže ich spoločne obývať aj s inými druhmi lesných cicavcov, napríklad s líškami alebo psíkmi medvedíkovitými. Charakteristickým znakom jazvečieho brloha je jeho okolie. To býva spravidla najmä na jar, po zime krásne vyčistené a chodby sú na jar nanovo poprehrabávané. Brloh býva často situovaný na skrytých a zarastených miestach, kde majú jazvece pocit bezpečia.

Na moje prvé stretnutie s jazvecmi som čakal pomerne dlho. Jazvečích brlohov v mojom okolí je viacero, ale nájsť vhodný brloh na pozorovanie, respektíve nafotenie jazvecov je dlhodobá a mravenčia práca. Väčšina brlohov je na zarastených miestach, mnoho je ich neobývaných a keď sa už jazvece v brlohu nachádzajú, ich aktivita prebieha takmer vždy výlučne v noci. Na zmapovanie jazvečích biorytmov a ich dennej, respektíve skôr nočnej aktivity mi vždy poslúžila fotopasca. Ta sa však väčšinou spúšťala iba v noci a teda na fotenie za svetla som mohol zabudnúť. Rovnaká situácia bola pri väčšine mojich brlohov, až na jeden, ku ktorému som sa dostal náhodne cez môjho priateľa lesníka, čo som spomínal v predošlom článku.

 Ten rok bola pomerne slabá zima, oteplenie prišlo už koncom februára a podľa pobytových znakov bolo vidieť, že v okolí brlohu je už aktivita v plnom prúde. Koncom marca, počas jedného z najteplejších marcových dní sa vyberám skontrolovať brloh. Po príchode pozorujem, že brlohy sú čerstvo poprehrabávané a tak mi je jasné, že v posledných dňoch prebiehalo jarné upratovanie jazvecov. Keďže vždy so sebou nosím fotovýbavu, v momente som sa rozhodol, že v ten deň skúsim šťastie. Sadám si do porastu mladých smrečkov, aby som čo najviac splynul s prostredím. Poslednýkrát kontrolujem vietor, aby fúkal proti mne nech ma jazvece nezacítia. Všetko musí byť dokonalé, keďže sedím cca 10m od brlohu, aby som nebol moc ,,krátky na ohnisku,, , keďže kvôli svetelným podmienkam potrebujem  svetelnosť 2.8 a bez teleconvertora som na ohnisku 300mm. Slnko pomaly zapadá a ja bez pohybu a v maximálnom tichu ,,číham,, pred brlohom. Slnko zapadlo. Svetla ubúda a pri jednom otvore sa zrazu divne pohla halúzka. Môj zrak sa upiera na tento otvor. Je tam. Z otvoru vykúka bielo sivá hlava s dvoma očkami tmavými ako uhlíky.

Jazvec vychádza z brlohu na kopček priamo predo mňa. Sedí chrbtom a čistí sa. Prepínam foťák na video a stláčam spúšť. Jazvec sa chvíľku čistí, v zapätí sa otáča, pozerá mojim smerom, niečo sa mu nezdá. Chvíľu vetrí, no je zjavne neistý a v sekunde sa stráca v brlohu. Kontrolujem video a len čo dvihnem hlavu hore, sú zrazu predo mnou dva. Dva dospelé jazvece vyšli pred noru a obzerajú sa po okolí. Stláčam spúšť. Jazvece na chvíľu zmeravejú, zvuk uzávierky ich zrejme zneistil a opäť sa strácajú pod zemou. Je to neuveriteľné. Hneď na prvýkrát čo som za nimi išiel sa mi podarilo nafotiť a natočiť jazvece. Na les pomaly padá tma, viditeľnosť je čoraz menšia, z porastu vyberám bicykel  a  odchádzam plný zážitkov domov. Toto bolo moje prvé stretnutie s týmto nádherným tvorom.

Na toto miesto som sa v tomto roku ešte vrátil viackrát. No s jazvecmi som sa za svetla stretol už iba raz. Aj keď neviem, či sa dá zrovna hovoriť o svetle, bolo šero a dovolím si povedať, že fotografická tma. Pomaly som sa chystal baliť, keďže fotiť už kvôli svetlu nešlo, no v okamihu, keď som zložil foťák zo statívu, vybehli z diery predo mnou tentokrát tri jazvece. Namierili si to priamo predo mňa a pri starom pníku, asi na 5m odo mňa začali šantiť. Akoby sa predo mnou chceli predvádzať. Pomalým pohybom vraciam foťák späť na statív a zo zatajených dychom spúšťam nahrávanie videa. Zachytávam pár okamihov ich šantenia, aj keď takmer v úplnej tme. Boli dokonca chvíle, keď ku mne došli tak blízko, že pri vystretí rúk by som ich mohol pohladiť. Zrejme išlo o pomerne mladé jazvece, predpokladám, že z predošlého roku, a tak boli ešte celkom odvážne a chýbal im ten paranoidný pocit starých jazvecov, ktoré sa tratia v nore hneď, po akomkoľvek podozrivom zvuku v ich blízkosti.

V ten rok som sa už s jazvecmi nestretol. Zakrátko po tomto stretnutí, na scénu prichádza pri rovnakom brlohu psík medvedíkovitý so svojimi mladými a jazvece z brlohu vychádzajú už iba neskoro v noci, čo mi prezrádzajú zábery z fotopasce. Navyše, od júna začína rybárska sezóna, pohyb ľudí v okolí brlohu je čoraz výraznejší a naopak aktivita všetkých obyvateľov brloha sa presúva do neskorých večerných hodín. Brloh teda na rok opúšťam s nádejou, že aj nabudúce bude brloh obývaný a dopraje mi opäť nezabudnuteľné zážitky.

Nasledujúci rok koncom marca opäť moje kroky smerujú k môjmu obľúbenému brlohu. Je pomerne chladnejší rok, a v lese ešte kde tu vidno posledné stopy snehu po zime. Napriek tomu zvedavosti neodolám, maskujem sa v riedkom poraste a čakám, čo sa bude diať. Krátko po západe slnka, neďaleko odo mňa pod kopcom vychádza psík medvedíkovitý. Má ešte krásnu zimnú huňatú srsť. Trošku sa obzerá po okolí, vetrí a zakrátko sa stráca v blízkom lese, kde si ide zrejme zohnať niečo pod zub. Podarilo sa mi urobiť pár záberov, prichádza tma a ja balím.

Podobný scenár sa opakoval ešte niekoľkokrát, tesne po západe slnka vychádzali psíky a poberali sa vždy rovnakým smerom na lov. Od polovice apríla však prichádza zvláštne obdobie. Aktivita v okolí brlohu klesla na minimum, karta vo fotopasci je pravidelne prázdna a pobytové znaky v okolí brloha miznú. Netuším, čo sa stalo. Brloh akoby bol prázdny. Už sa neukazujú ani psíky, nie to ešte jazvece. Niečo nie je dobré. Párkrát toto miesto ešte navštívim, no vždy som obklopený iba malebnými zvukmi večerného lesa, domov sa však vraciam sklamaný s prázdnou kartou a plný myšlienok, čo sa mohlo stať. Aj moje návštevy tohto miesta sú čoraz sporadickejšie, keďže začínam byť čoraz viac a viac skeptický. Celé toto hluché obdobie trvá až do polovice mája.

V jeden krásny slnečný májový deň prichádzam domov z práce. Po rozhovore s manželkou dostávam na tento deň ,,zelenú,, a presúvam sa do pracovne, kde si už pripravujem techniku na večer. Keďže pôjdem do blízkosti priehrady a pri minulých návštevách ma takmer úplne vysali komáre, okrem techniky si beriem najdôležitejšiu vec – repelent. Pred 6 večer vyrážam. Slnko pomaly klesá a ja sa po pár minútach blížim k lesnému pásmu, ktoré je v okolí Oravskej priehrady. Po zarastenej ceste vchádzam do lesa a parkujem svoj bicykel do hustejšieho smrekového porastu. Ďalej sa presuniem pešo, aby som robil čo najmenej hluku  a aby bol môj príchod čo najnenápadnejší. Vietor je dnes slabý, jeho pofukovanie ani necítiť a tak neviem odhadnúť jeho smer. Vyťahujem z vrecka kinderko naplnené hladkou múkou. Mierne potrasiem a jemné prachové zrniečka hladkej múky mi prezrádzajú severozápadné fúkanie vetra. Sadám si proti vetru, na opačnú stranu od brlohu ako obvykle. Rozkladám statív s foťákom a natieram sa repelentom. Statív s dolnou polovicou môjho tela zakrývam maskovacou sieťou. Na vrch si obliekam listového hejakal spolu s kuklou, v imitácií listov. Už len posledná kontrola nastavení foťáku a ponáram sa do ticha.

Vychutnávam si jarné pospevovanie vtáctva a ten zázračný ,,šum,, večerného lesa. Repelent funguje 100%, komáre bzučia okolo mňa, ale ani jeden sa neodváži sadnúť a opäť vysať kúsok zo mňa. Slnko pomaly zapadá, svetla v lese je ešte dostatok. Na okamih pozeriem pred seba. Za statným smrekom, pod ktorým sa nachádza jeden z otvorov do brlohu pozorujem pohyb. Otáčam foťák týmto smerom. Smrek mi bráni vo výhľade, no pohyb za ním mi prezrádza, že tam niečo je. Odrazu spoza smreku vychádza jeden a hneď za ním druhý mladý jazvec. Tieto sú tohtoročné, veľkosťou asi tak tretinové ako dospelý jazvec.

Prechádzajú sa po kopčeku pred brlohom priamo pred mojimi očami. Stáčam spúšť a čakám ako budú reagovať. Zvuk uzávierky si vôbec nevšímajú a ďalej sa venujú svojej hre. Takto za svetla je to paráda. Je približne pol ôsmej a z iného otvoru vychádzajú ďalšie dva jazvece. Tentokrát sú to dospelé jazvece a tak ich mám pred objektívom naraz štyroch. Zrejme celú rodinku, samca, samicu a ich tohtoročné potomstvo.

Po krátkom čase sa dospelé jazvece tratia opäť v brlohu, no mladé pokračujú vo svojej aktivite . Toto trvá ešte asi 20 minút, po ktorých sa aj mladé jazvece strácajú pod zemou.

Už viem, prečo bola aktivita pri brlohu do tohto dňa minimálna. Jazvece sa starali o svoje potomstvo a z dôvodu prítomnosti psíkov opúšťali zrejme mláďatá čo najmenej. Aj keď som mal predošlé dni prázdnu kartu, stálo to za to. Tento deň mi celé tie hluché večery vynahradil. Vidieť malinké huňaté jazvece, s čistou farebnou srsťou akoby z plyšu bolo naozaj úžasné. A všetko sa odohrávalo tak do 10m odo mňa.

Na okamih som sa stal súčasťou ozajstnej divočiny, súčasťou prirodzeného života zvierat a mohol som pozorovať ich nerušené správanie. Akoby som aspoň na chvíľu patril k nim. Ten rok som sa s nimi ešte párkrát stretol. Všetky tie stretnutia boli skvelé, ale už ani jedno nebolo také, ako v ten deň, keď sa mi u nich ,,doma,, predstavila celá jazvečia rodinka. Toto stretnutie patrilo medzi vrcholný zážitok mojich fotopotuliek. Tento rok sa tam chystám opäť. Už teraz som plný očakávania, či sa s nimi opäť stretnem.

Ako každý fotograf, aj ja prechádzam určitým vývojom. Preto je pre mňa každý rok novou výzvou a snažím sa vždy nafotiť niečo nové, spoznať a pozorovať druhy, s ktorými som sa ešte nemal možnosť stretnúť. Osobne sa venujem hlavne foteniu vtáctva a tak oblasť ríše cicavcov bola pre mňa pomerne neprebádaným územím. Pri potulkách prírodou som často vídaval množstvo brlohov, no nikdy som im nevenoval veľký záujem. No práve okolie brlohov sa pre mňa v posledných rokoch stalo miestom najkrajších fotozážitkov.

Vždy na jar, po roztopení snehu moje kroky smerujú do lesov v okolí vodnej nádrže. V tomto čase sú stromy ešte holé, porast je po zime minimálny a tak hľadať noru alebo brloh v tomto čase je najvhodnejšie.  Brlohov možno nájsť mnoho,  no hlavným problémom je, že sa buď nachádzajú na nevhodnom mieste ktoré býva neskôr počas roka spravidla husto zarastené, alebo je skrátka brloh už neaktívny.  A tak, aj keď som poznal brlohov v okolí pomerne dosť, stále som nevedel naraziť na brloh, ktorý by bol z hľadiska fotenia vhodný a zároveň pravidelne obývaný. Všetko sa to zmenilo jedným pomerne dlhým rozhovorom s mojim priateľom, lesníkom.

Spomenul mi jeden brloh, o ktorom som síce vedel, no vzhľadom na to, že sa nachádzal blízko rybárskych stanovíšť, som mu neprikladal veľkú dôležitosť.  Opak bol však pravdou. Počas rozhovoru mi spomínal, že v okolí brlohu je množstvo pobytových znakov a teda, že to vyzerá tak akoby bol brloh aktívny. To síce znelo fajn, ale vzhľadom na rybárov som aj tak predpokladal, že ak tam aj nejaké zviera je, jeho aktivita bude posunutá do neskorých nočných hodín.  Napriek tomu som sa ale rozhodol že si dané miesto pôjdem obzrieť a uvidíme, či mi pobytové znaky neprezradia, o akého nájomníka ide.

Po príchode na miesto ma čakalo prekvapenie. Pri tomto brlohu som dávno nebol a zmena ktorá za ten čas pri brlohu prebehla bola obrovská. Už nešlo o brloh, ale o veľký obytný komplex. Brloží hrad sa rozprestieral na ploche hádam 15x15m a viedlo do neho asi 10 otvorov rozmiestnených na tejto ploche. Miesto bolo fantastické. Porast tam takmer nebol. Bolo to neďaleko priehrady a brloh bol na piesčitom mieste, ktoré rastlinky moc neobľubujú. Skrátka vynikajúce miesto na fotenie, otvorené s množstvom prenikajúceho svetla.  Podľa pobytových znakov bolo jasné, že v brlohu prebýva jazvec. Otvory boli na jar nanovo vyhrabané, okolie otvorov bolo poprehrabované a krásne vyčistené. Skrátka typické jarné upratovanie jazvecov. Na rozdiel od líšok, kde to v okolí brlohov vyzerá ako v chlieve a zvykne tam byť charakteristický zápach. Skrátka toto miesto bolo očarujúce, na vyvýšenom kopčeku na okraji lesa, neďaleko priehrady.

V jeden aprílový večer som sa teda rozhodol, že toto miesto navštívim aj s foťákom. Prišiel som asi hodinu pred západom slnka a hneď po príchode som zistil smer vetra. Samozrejme som si sadol proti vetru aby ma obyvateľ brlohu nezacítil. Usadil som sa pod starým smrekom, prikryl sa maskovacou sieťou, rozložil statív, nastavil foťák a čakal. Moc veľké nádeje som tomu nedával. Bol som tu prvykrát a jazvece aj tak vychádzajú väčšinou až po tme, takže s plynúcimi minútkami moje počiatočné nadšenie chladlo a strácal som nádej. Slnko nedávno zapadlo, začalo sa stmievať a pri objektíve so svetelnosťou 2.8 a čase 1/100 mi postupne vychádzalo ISO 4000. Bol čas pomaly baliť. Len čo som skontroloval nastavenie foťáku zrazu som pri jednom otvore zaznamenal pohyb. Nevedel som, či to bola spadnutá halúzka rozhýbaná vetrom alebo niečo živé.  Zakrátko však z otvoru vykukla sivobiela hlava. Jazvec. Neuveriteľné, to bolo poprvýkrat čo som tohto krásneho tvora videl. Bolo minimum svetla a tak prepínam foťák na video a natočím pár sekúnd, ako sa jazvec pred brlohom škrabká a v momente sa stráca opäť pod zemou. Som očarený, jazveca som ešte nikdy nevidel.

Zakrátko opäť vychádza, tentokrát ale nie sám. Vyšli dva a začali sa čistiť pred brlohom. Svetla už bolo žalostne málo, ale chcem aspoň dokumentačnú foto. Prepínam foťák opäť do režimu fotenia a urobím pár dokumentačných foto jazvečieho páru pri ISO 6400, f2.8 a 1/40 čase. Pri zvuku uzávierky spozorneli a rýchlo sa stratili v brlohu.

Balím veci a roztrasený odchádzam domov. Prvykrát som videl jazveca a k tomu dvoch a navyše mám na karte video, aj fotky, úžasné… Pár krát som to ešte pri tomto brlohu skúšal, ale jazvece sa za svetla viac neukázali. Veľmi dlho som si nad tým lámal hlavu a premýšľal, čo sa mohlo stať. Všetko som však pochopil neskôr.Asi po mesiaci od prvého stretnutia s jazvecmi, som po dlhšom čase opäť na ceste k brlohu. Opäť ich chcem vidieť, a tak na rovnakom  mieste ako naposledy rozkladám statív, maskovanie a skúšam šťastie. Po hodinke čakania zapadá slnko a mňa čoraz viac začínajú otravovať neznesiteľné komáre. Pozerám pred seba a z jedného vchodu do brlohu trčí akási strapatá hlava.

Neverím. Vidím zviera, o ktorom som toho veľa počul a čítal, ale nikdy som ho nevidel. Psík medvedíkovitý. Vystrčená hlava chvíľku vetrí, obzerá sa a mizne späť v brlohu. Od prekvapenia som aj zabudol fotiť a nemo stále pozerám na rovnaké miesto, z ktorého po pár sekundách vychádzajú akési malé, tmavé, chlpaté guľky.  Pozerám cez hľadáčik foťáku a rátam. Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť roztomilých šteniatok psíka medvedíkovitého.

Sú ešte takmer holé a tak malinké, že cez maličkú trávu na ne neviem zaostriť. Natáčam aspoň pár sekúnd videa nevšimnúc si, že sa na mňa z rovnakého miesta pozerá opäť tá strapatá hlava. Našťastie som dobre maskovaný a dospelý psík mi moc nevenuje pozornosť a ďalej ticho stráži svoje potomstvo, ktoré sa kotúľa, šantí a naťahuje medzi sebou, priamo pred mojimi očami.

Som vo vytržení. Vidím doposiaľ najúžasnejšiu vec vo svojom živote, v rámci mojich prírodných zážitkov. Svetlo už takmer celkom zmizlo a blíži sa tma. Malé psíky aj so svojou matkou sa opäť tratia v nore a ja môžem bez ich vyrušenia v kľude odísť. Prichádzam domov a dlho do noci premýšľam, čo sa to vlastne udialo…

Po tomto zážitku som sa k brlohu ešte párkrát vrátil, so zatajeným dychom som sledoval ako tieto krásne tvory rastú, ako šantia, klbčia sa a navzájom si doberajú. Tieto stretnutia sa väčšinou odohrávali tesne po západe slnka. Pár minút po západe vždy vybehol dospelý psík, poobzeral sa po okolí, či je čistý vzduch a keď bolo všetko v poriadku, zakrátko vyšli šteňatá a šantili priamo pred mojimi očami. Boli to neskutočné zážitky. Jedného večera sme sa na toto miesto vybrali s mojimi dvoma veľmi dobrými priateľmi, chceli na vlastné oči vidieť tieto fascinujúce a tajomné tvory. Vyrazili sme pomerne skoro, predsa len boli sme traja a keďže som chcel dodržať zásadu maximálneho nerušenia, na miesto sme prišli dve hodiny pred západom slnka. Po príchode sme sa dokonale zamaskovali a čakali. Slnko bolo ešte pomerne vysoko a tak sme ostali maximálne prekvapení, keď asi 10 minút po našom príchode sa z brlohu asi na 5m od nás vygúľalo klbko šteniat a takmer na dosah ruky sa pred nami hrali. Jedno prišlo dokonca takmer na meter predo mňa a zvuk uzávierky mu vôbec nevadil.

Bolo to neskutočné divadlo, za svetla, cez deň a tak blízko, skrátka fantázia.  Všetci traja sme boli v maximálnom vytržení a odniesli sme si mnoho krásnych záberov. Postupom času, ako šteňatá rástli, sa v okolí brlohu objavovali čoraz menej, až sa úplne rozliezli po lese a tie čo prežili si išli svojou vlastnou cestou a hľadali si svoje nové teritórium. Občas som pri brlohu potom ešte zahliadol dospelého psíka, ale s príchodom júna a novej rybárskej sezóny fotenie na tomto mieste nebolo možné. Všade v okolí sa pohybovalo množstvo rybárov, ktorých správanie nepatrí medzi najtichšie, a tak bola aktivita obyvateľov brlohu posunutá do neskorých nočných hodín.

Najzaujímavejšie na tom celom bolo, že psík nevytlačil z miesta jazvece, ale dokázali sa navzájom tolerovať a obývali jeden brloží komplex, čo som si až dovtedy myslel, že je nereálne, keďže podľa dostupných informácií by mal psík a jeho prítomnosť z daného miesta vytlačiť pobytovo a správaním podobné druhy – jazvece a líšky..

Zaujímavé tiež bolo, že vždy, ak sa za svetla objavili psíky, neobjavil sa jazvec a naopak. Zábery z fotopasce mi dokonca odhalili, že občas vychádzali z jedného otvoru aj psíky aj jazvece, psíky skôr a jazvece neskoro v noci.  K tomuto brlohu sa odvtedy vraciam každú jar, ďalší rok mi tento brloh opäť pripravil množstvo neskutočných zážitkov, pre zmenu s jazvecmi, ale to je už celkom iný príbeh …

Tak ako každý rok, hneď po roztopení posledného snehu vyrážam na pochôdzku do terénu. Po zime je minimum porastu a to je najvhodnejšie obdobie na hľadanie líščích a jazvečích nôr. Túto sezónu bolo mojim cieľom nájsť v marci nejakú noru na vhodnom mieste, vysledovať či je obývaná a pripraviť si priestor na fotenie koncom jari. O jednej nore som už dávnejšie vedel, ale po minulé roky bola obývaná iba sporadicky. Koncom marca som sa vybral na dané miesto skontrolovať čo sa tam deje. Na moje prekvapenie pribudlo niekoľko otvorov a pri nich bolo vidieť, že je tam už rozbehnutá aktivita. Podľa počtu otvorov a ,,jarného,, upratovania pred brlohom som predpokladal, že je to jazvec. Neďaleko som teda nainštaloval fotopascu a čakal, čo sa tam objaví. Po týždni som mal na karte niekoľko záberov, ako som predpokladal bol to jazvec.

Okrem tejto nory som dohľadal ešte 4 jazvečie obývané nory, no okrem tejto sa všetky ostatné nachádzali na miestach, kde by fotenie nebolo možné. Celú svoju pozornosť som teda nasmeroval na túto noru. Kartu z fotopasce som kontroloval pravidelne raz za týždeň. Aktivita jazvecov bola pomerne dobrá, no všetko sa odohrávalo v noci a teda na fotenie som musel počkať do konca mája, kedy by sa jazvece mohli objaviť aj cez deň. Nakoniec však z jazvecov nebolo nič. Koncom apríla prišlo prekvapenie. Keď som kontroloval fotopascu z posledného marcového týždňa, neveril som vlastným očiam. V noci sa pri brlohu objavil párik psíkov medvedíkovitých.

Dávno som vedel, že sú u nás v okolí, ale toto zviera s prevažne nočnou aktivitou som naživo nikdy nevidel a ani náhodou som nepredpokladal, že by sa na tejto lokalite mohlo vyskytovať. Po objavení psíkov sa postupne jazvece začali úplne vytrácať a po asi dvoch týždňoch už po nich nebolo ani stopy. O to viac ma tešilo, že na danom mieste sa čoraz častejšie objavovali psíky a na moje prekvapenie sa objavovali nie len v noci ale pomerne často aj cez deň. A tak som rýchlo vymenil jazvece za psíky. Problémom však bolo, že keď sa psíky objavovali pomerne často aj cez deň, nebolo to pravidelné a tak náročnosť ich nafotenia bola veľmi vysoká. Stále som čakal a sledoval, či nebude nejaká denná doba, kedy sa budú objavovať najčastejšie. V tom prišlo koncom apríla ďalšie prekvapenie.  Pri prezeraní tentokrát už videí z fotopasce som takmer spadol zo stoličky. Na videu neboli dva psíky, ale rovno osem. Samec, samica a 6 malých, roztomilých šteniatok.

Od tohto momentu sa mi šteňatá na videách objavovali pravidelne. Aj keď sa mi nikdy nepotvrdilo, že obývajú starý jazvečí brloh, týmto miestom neustále prechádzali, o čom ma presviedčali zábery z fotopasce. Aj keď ich návštevy neboli pravidelné, túžba po na fotení týchto drobcov bola obrovská. Rozhodol som sa, že sa na dané miesto budem s technikou vyberať každý druhý-tretí deň a svoje návštevy budem realizovať striedavo skoro ráno, neskoro večer a občas aj cez deň. Venujem tomu všetok svoj voľný čas, úsilie a raz sa to možno podarí. Okrem nepravidelnosti ich návštev som sa však musel popasovať ešte s ďalšími problémami. Išlo o miesto veľmi náročné na fotenie, všade okolo bol vysoký porast a jediné miesto kam museli prísť ak som chcel mať použiteľnú fotku malo asi 2x1m, bola to mierna terénna vyvýšenina, vytvorená jazvecmi počas upratovania, vedľa starého smreku.

Ďalším obrovským problémom bolo, že kvôli stromom a porastu existovalo iba jediné miesto z ktorého sa dalo fotiť. A práve spoza tohto miesta podľa fotopasce najčastejšie prichádzali psíky, potom pokračovali po ľavej strane až dopredu k spomínanému kopčeku. Preto sa obrovským problémom stal aj vietor. Počas príchodu by ma psíky vetrili na troch svetových stranách a tak aby sa to podarilo musel vietor fúkať iba jediným, juhozápadným smerom. Ale ako to už býva, na svete sa stávajú aj tie najmenej pravdepodobné veci. Tak tomu bolo aj v jeden teplý, piatkový večer, koncom júna.

Canon 5D mark II, Canon 400mm L USM, f5.6, ISO 3200, čas 1/100

Pomaly som sa po príchode z práce chystal na nasledujúci víkend. Pozerám von oknom. Je krásne počasie, vonku fúka jemný vánok. Po predošlých dlhých a neúspešných večerných, či ranných sedeniach pri psíkoch som sa rozhodol, že to opäť skúsim. V duchu som si hovoril, že s najväčšou pravdepodobnosťou nebudem úspešný, no po namáhavom pracovnom týždni mi dobre padne vyvetranie hlavy, hoc aj bez jediného záberu. A tak bleskovo zbalím výbavu a sadám do auta. Po pár minútach som už na mieste. Kde končí moja cesta autom. Prichádza na rad kilometer pešej chôdze a okolo pol 6 prichádzam na miesto výskytu psíkov. Vybaľujem techniku, sadám si pod mladú vŕbu, obliekam sa do maskovacieho oblečenia a k tomu sa spolu s technikou prikrývam maskovacou sieťou. Maskovanie musí byť dokonalé, keďže som veľmi blízko miesta, kde verím, že prídu. Ešte pripájam diaľkovú spúšť, nastavuje parametre mojej zrkadlovky a začína sa môj niekoľkohodinový odpočinok a vychutnávanie si zvukov lesa. Ešte aj vietor fúka správnym smerom. Dnes by to mohlo vyjsť.

Po chvíľke sa však idylka končí. Zabudol som si repelent a keďže som blízko priehrady, moju pohodu narúšajú neustále dobiedzajúce komáre. Po dvoch hodinách ma to prestáva baviť. Je pol ôsmej a z tých komárov som už zúfalý. Ešte desať minút a končím. Ani som si to nestihol v duchu dopovedať a zrazu som začul šuchot v poraste, ani nie 5m odo mňa. Skamenel som, ešte aj dýchanie som obmedzil na minimum. Nemôžem uveriť vlastným očiam. Z krovia vychádza jeden, za ním druhý a po chvíli tretí psík. Tri roztomilé šteniatka prechádzajú popri mne vo vzdialenosti hádam na 5m. Neuveriteľná nádhera. Ich cesta smeruje priamo popred mňa, presne tam kde ich potrebujem. Ešte kúsok a dokonca budú na kopčeku pri strom smreku. Sú tam, dva psíky zastali na kopčeku a roztomilo sa rozhliadajú po okolí. Za nimi je krásne protisvetlo, ktoré tlmia koruny listnatých stromov. Fantázia. Potichu zacmukám aby sa pozreli mojim smerom. Nakrátko zmeraveli a pozerajú na mňa. To je tá chvíľa. Stláčam spúšť a sledujem ako budú reagovať na zvuk fotoaparátu. Ešte chvíľku stoja, pozerajú vôkol a hľadajú zdroj toho tajomného zvuku.

Canon 5D mark II, Canon 400mm L USM, f5.6, ISO 3200, čas 1/160

Náhle na chvíľku odbehli do neďalekého krovia. Za nimi sa pobral aj tretí, ich trošku oneskorený súrodenec.

Canon 5D mark II, Canon 400mm L USM, f5.6, ISO 3200, čas 1/160

Asi po 5 minútach sa vracajú naspäť. Opäť cez kopček pri starom smreku. Stíham urobiť ešte zopár fotografií, teraz mi však už nevedomky pózujú po samom. Zvuk uzávierky ich vôbec neruší. A po chvíli miznú v kroví, z ktorého na začiatku vyšli. Neuveriteľný zážitok. Ešte hodnú chvíľu sa od vzrušenia chvejem a neveriacky sedím a premýšľam, čo sa to práve udialo. Mám na karte psíka medvedikovitého. A nie jedného, ale rovno dvoch na jednej fotke. A nie dospelých ale šteňatá. Neskutočné.

Canon 5D mark II, Canon 400mm f5.6 L USM, f5.6, ISO 3200, čas 1/200

Po pol hodinke balím. Slnko už pomaly zachádza, ja sa poberám domov cez ten čarovný les, ktorý mi doprial zatiaľ môj najväčší zážitok so zvieratami. Ďalšie dni som sa na rovnakom mieste ešte pár krát ukázal, no nemal som šťastie. Na druhej strane mi to vôbec nevadilo, lebo už som si nevedel predstaviť, čo by sa muselo udiať aby bol môj predchádzajúci zážitok prekonaný. Naďalej som však psíky sledoval prostredníctvom záberov z fotopasce. Čím však boli väčšie, postupne sa začali na danom mieste objavovať čoraz menej. V druhej polovici júla sa už objavovali iba v noci a už ani nie každý deň. Napokon som odtiaľ fotopascu stiahol. Uvidíme, čo sa tam bude diať na budúci rok. Či ten starý brloh vôkol veľkých smrekov opäť obsadí jazvec, alebo sa znova udeje niečo zaujímavé. Každopádne už teraz sa na to teším.

Je tma. Skoro ráno zvoní budík. Rýchlo sa zdvíham z postele. Odchádzam do vedľajšej izby, kde mám už z večera pripravené oblečenie a foto techniku, následne sadám do auta a vyrážam. Po krátkom čase prichádzam k neďalekému lesu. Hustou tmou sa predieram lesom aby som ešte za tmy prišiel na miesto môjho fotolovu. Za tmy pre to, aby som svojou prítomnosťou nerušil zvieratá a nemuseli si na mňa ako na niečo nové zvykať. Na brehu rieky vedľa kolmej steny a pred už dávnejšie pripravený odsedávací konár rozkladám fotostan, vybaľujem techniku a začína sa nové dobrodružstvo. Takto podobne sa začínajú moje rána, ktorých cieľom je nafotiť nášho hádam najkrajšie sfarbeného zástupcu vtákov – rybárika riečneho.

Rybárik riečny je vták zo skupiny rybárikovitých, ktorý sa pýši prekrásnym oranžovo modro – zeleným sfarbením. Je veľký približne ako drozd s pomerne dlhým zobákom a krátkym chvostom. Jeho obľúbeným biotopom sú okolia vodných tokov a nádrží, kde sa občas v letku ponad hladinu mihne modrá guľka, žiariaca sýtymi farbami najmä počas slnečných jarných dní. Takto vzniklo aj jeho pomenovanie – lietajúci drahokam. Nevyhnutnosťou pre jeho existenciu sú kolmé steny, kde si až do hĺbky 50cm na jar usilovne hĺbi svoje hniezdne jamky alebo čistí a renovuje svoje staré jamky z minulých rokov. Za vhodných podmienok hniezdi viac krát do roka, zvyčajne v čase od apríla do júna. Jeho potravou sú najmä drobné rybky, ktoré loví strmhlavým rýchlym letom a plytkým ponorením do vody. Následne s korisťou vyletí späť na trčiaci konár okolitej vegetácie a prudkými údermi o konár ju rýchlo usmrtí. Zriedkavo sa jeho potravou okrem drobných rybiek stávajú aj zástupcovia obojživelníkov či hmyzu.

Osobitnou kapitolou je správanie sa rybárikov v čase rozmnožovania. Nahováračky začínajú strmhlavým letom páru k vodnej hladine pričom v poslednej chvíli dochádza k prudkému zmenu smeru a samček letí vysoko ku korunám stromov. Následne neúnavne loví rybky, s ktorými neustále prilieta k samičke a snaží sa ju nakŕmiť. Ak samička rybku prijme, nepriamo mu dáva súhlas k páreniu a od samotného aktu párenia už nie je ďaleko. Počas týchto nahováračiek samozrejme spolu kopú aj hniezdnu noru, do ktorej samička po párení znáša niekoľko vajíčok. Po znáške sa potom samček a samička striedajú v sedení na vajciach a asi po 20 dňoch sa liahnu mláďatá.

Rybáriky patria medzi najkrajšie sfarbené vtáky na Slovensku, preto sa tešia výraznej obľube fotografov. Asi najnáročnejšou časťou fotenia rybárikov je dohľadanie jeho loviska. Počas hniezdenia sa lovisko nachádza spravidla v blízkosti hniezdnej dutiny a teda v čase kŕmenia mláďat je veľká pravdepodobnosť, že rybárika zazrieme na konári nad vodnou hladinou alebo na konári trčiacom z vody. Na týchto miestach zvyčajne striehne na svoju korisť, ktorú bleskurýchlym pohybom a ponorením do vody chytá do svojho dlhého zobáka. Ak sa vhodne zamaskujeme v blízkosti jeho obľúbeného konára, úspech sa určite zakrátko dostaví.

Podľa vlastných skúseností sa dá povedať, že nafotiť rybárika sediaceho na konári nie je až taký veľký problém, avšak zhotoviť zaujímavejšiu fotku v podobe nejakého akčného záberu je pomerne tvrdý oriešok. Rybárik je neskutočne rýchly tvor a trafiť ho do záberu a do hĺbky ostrosti v pohybe, je dá sa povedať nadľudský výkon. Túto sezónu boli rybáriky mojim hlavným objektom záujmu. Chcel som nafotiť solídnu fotku rybárika na konári, fotku rybárika s úlovkom, kŕmenie mláďat alebo samice a letovku rybárika s úlovkom. Hlavne zhotovenie poslednej spomenutej fotky, bola jedna z najnáročnejších vecí, ktoré som počas fotenia prírody doteraz zažil.

Cieľ bol teda jasne určený a zostávalo mi už len vybrať správny spôsob a techniku fotenia, ktorou by sa mi letovka rybárika podarila. Bolo treba nájsť miesto, ktoré rybárik veľmi často navštevuje a tak zvýšiť šancu na úspech. Po viacnásobných pozorovaniach z  väčších vzdialeností som si všimol, že môj farebný kamarát rád loví z jednej dlhej vŕbovej vetvy prevísajúcej ponad rieku. Na druhý deň som si už pripravoval miesto. Vo vysokom strmom brehu pred touto vetvou som si odkopal vodorovnú plošinu pre postavenie môjho fotostanu, ktorú som situoval tak, aby som mal slnko za chrbtom vo večerných hodinách. Toto miesto som potom ešte domaskoval okolitou vegetáciou. Táto časť príprav patrila medzi tie najľahšie. O pár dní som už sedel na tomto mieste v maskovacom fotostane a čakal kedy rybárik priletí. Keďže už rybáriky v tomto čase kŕmili mladé, potrebovali neustále loviť, aby zahnali ich hlad. Vďaka tomu netrvalo dlho a samček sa objavil. Chvíľu postál na vetve a zrazu sa náhle spustil smerom k vode, zalovil a na vetvu sa vrátil s malou rybkou v zobáku. Niekoľkými údermi o konár ju usmrtil a odletel s ňou k svojmu potomstvu. Odhadnúť správnu chvíľu kedy a na ktorú časť vetvy priletí po love by som asi nedokázal a tak som zhodnotil, že najlepším časom na fotku letovky bude zrejme okamih, kedy bude s rybkou odlietať k svojim mladým.

Na zhotovenie tejto fotografie som plánoval použiť super rýchle telo Canon 7D mark II, ktoré dokáže 10 snímkou za sekundu. Už ho bolo treba iba správne nastaviť, teda zvoliť dostatočne krátky čas, clonu a citlivosť snímača. Vzhľadom na to, že rybárik pri odraze od vetvy naberá najväčšie zrýchlenie čas pod 1/2000s bol už príliš dlhý a dochádzalo k pohybovej neostrosti. Samozrejme aby som trafil rybárika do hĺbky ostrosti, bolo treba objektív zacloniť aspoň na f9 a viac aby bola hĺbka ostrosti čo najväčšia a pri týchto hodnotách som už začal narážať na limity tohto tela, pretože bolo treba dvíhať ISO do hodnôt 2500 a viac, kedy obraz už dosť šumí a začínajú sa strácať detaily. S týmto telom som to skúšal viacero dní, ale ani raz som nebol úspešný. Buď bol rybárik neostrý, alebo bola fotka veľmi zašumená, poprípade sa rybárik do záberu nezmestil a mal urezanú niektorú časť tela. Po týchto neúspechoch som už začal strácať nádej že sa mi to podarí a fotku podľa mojich predstáv som začal posúvať do roviny – nesplnené.

Posledný deň som sa rozhodol že už nejdem fotiť letovky a tak som zobral staručké telo 5D mark II, ktoré je síce pomalé ale má krásny obraz plný detailov, keďže ide o full frame s veľkým snímačom. Sadol som si do maskovacieho stanu a čakal na rybárika s rybkou, aby som si urobil fotku plnú detailov a farieb. Keďže mladé zrejme rástli ako z vody, rybárik chodil loviť s pomerne veľmi často a tak urobiť takúto fotku nebol zakrátko žiaden problém. Karta sa mi rýchlo plnila, no fotky boli stále už iba veľmi podobné. A tak som sa rozhodol, že skúsim letovku rybárika ešte raz, aj keď s pomalším telom. Vzhľadom na to, že išlo o full frame nastavil som vysoké iso 2500, kvôli väčšej hĺbke ostrosti som priclonil až na f11 a ponechal rýchly čas expozície 1/3200s. Už stačilo len aby prišiel rybárik a následne ho trafiť do záberu.

V tichosti čakám na prílet. Počujem pískanie. Pozriem do hľadáčika a je tam. Je to samček. Nehybne ho pozorujem ako sa prikrčí a vrhne strmhlav do vody, aby sa vrátil s rybkou v zobáku. Rybka je otočená hlavou napred, to znamená, že nie je pre neho, ale bude s ňou kŕmiť mladé. Presne na toto som čakal. Sedí s rybkou na ,,mojej,, vetve, chvíľu sa obzerá  a mierne sa prikrčí. To je ten moment. Bude odlietať. V momente stláčam spúšť, rybárik bleskurýchle opúšťa svoje stanovište a ja verím, že som vystihol ten správny moment. Po nedávnom neúspechu si skepticky prehrávam zábery. Neverím vlastným očiam. Trafil som ho na prvý pokus. Rybárik je v zábere a po priblížení vidím, že je krásne ostrý a otočený tou najkrajšou modrastou farbou krídel ku mne. Paráda. Podarila sa fotka, ktorá bola oddávna mojim snom.

Opäť raz sa potvrdilo, že trpezlivosť prináša ovocie najmä vtedy, keď to už človek vôbec nečaká.. Verím, že počas nasledujúcich mesiacov sa mi bude opäť dariť v plnení mojich fotosnov budem sa s nimi môcť opäť podeliť.

Voda patrí medzi jeden zo štyroch živlov prírody. Pre existenciu života je voda nevyhnutnou veličinou a možno povedať, že všetky organizmy na našej Zemi sú na vode závislé. Okrem toho, že je podmienkou života na našej Zemi, pre množstvo živočíchov je ich životným prostredím, domovom, zdrojom potravy, miestom vhodným pre rozmnožovanie a podobne.

Okolie akéhokoľvek vodného prostredia, či už sa jedná o prírodný vodný tok, alebo vodnú nádrž či jazero, ktoré vytvoril človek sa vyznačuje neustálou a veľmi výraznou aktivitou živočíchov.

Nie len za teplého počasia sa počas celého roka k vode uchyľujú rozmanitý zástupcovia skupín obojživelníkov, plazov, vtákov či cicavcov. Aj preto mám tieto miesta veľmi rád a vždy sa tam vraciam s veľkým očakávaním, akým zážitkom ma nespútaná príroda opäť obdarí.

Pri potulkách prírodou sa zameriavam hlavne na vodné vtáctvo a tak som pri vode veľmi často svedkom nevídaných a zaujímavých životných prejavov a správania sa rôznych druhov zvierat. Osobne pri vode mávam rád hlavne skoré rána, kedy vtáky ihneď po prebudení začínajú so svojou aktivitou. Keďže sú výborne oddýchnutí, skoro ráno je ich aktivita veľmi vysoká, čo mi dáva množstvo šancí vidieť a zachytiť zasa niečo nové a zaujímavé. Typickým príkladom je lov volaviek, či rýchle pobehovanie kalužiakov po bahnistých oblastiach zháňajúcich pod zub niečo chutné. Sem tam sa objaví bobor, vydra, či užovka usilovne hľadajúca niečo, čo zaženie hlad.

Väčšinou je skoro ráno bezvetrie, voda je kľudná, hladina nehybná a tak spolu so žiariacim slnkom vytvára nádherné zrkadlenie. Možno povedať, že voda vtedy čaruje a na svojej hladine vytvára nádherné, farbami žiariace odrazy. Keď sa k tomu ešte pridá jemný opar vznášajúci sa nad hladinou, k dokonalej fotke už moc nechýba. Hmla s jemnými slnečnými lúčmi vytvorí tak jemnú a snovú atmosféru, že si častokrát pripadám ako v rozprávke. Presne pre tieto chvíle sa oplatí skoro ráno vstávať a obetovať tak čas svojho drahocenného života. Aj keď človek v tieto rána často poriadne vymrzne, zábery neopakovateľných javov tento mierny diskomfort hravo prekonajú.

Samozrejme, teplé slnečné večery nie sú o nič horšie. Na večer opäť stúpa aktivita zvierat, teda aj vtáctva a tak nie je problém vidieť loviť rybárika, rôzne druhy volaviek, kršiaka rybára, rybára riečneho, orliaka morského a iných impozantných dravcov.

Tesne pred západom slnka sa zvykne vietor znova ukľudniť a tak prichádza opäť kombinácia dostatku jemného, mäkkeho večerného svetla, nehybnej hladiny a k tomu za tepla aj veľmi aktívny hmyz v okolí vodnej hladiny, čo vytvára opäť mnoho možností na vytvorenie takmer dokonalého statického záberu, či akcie v podobe letovky alebo lovu.

Ďalším skvelým obdobím na fotenie zvierat pri vode je jar. Po dlhej zime sa príroda opäť prebúdza. S rastúcou teplotou rastie aj hladina pohlavných hormónov u vtákov a s ňou prichádza obdobie predvádzania sa, dvorenia a nežných nahováračiek. Následne prichádza párenie a po nejakom čase aj liahnutie mláďat. Prichádza obdobie, kedy sa vtáctvo ,,oblieka,, do pestrého svadobného šatu. Na oblohe sa odohrávajú svadobné lety vtákov, prichádza svadobný tanec potápky chochlatej na vodnej hladine, či obdarovanie samičky ulovenou rybkou zo strany samčeka u rybárika riečneho.

Neskôr možno následne zazrieť kŕmenie mláďat, ,,škôlku,, kačíc divých so svojou matkou, či vozenie mladej generácie na chrbte svojich rodičov u potápok.

K tomuto všetkému sa u niektorých druhov prejavuje zároveň silné teritoriálne správanie sprevádzané typickým hlasovým prejavom signalizujúcim, že dané územie už má svojho pána.

Na Slovensku je pri vodných tokoch ešte jedno krásne obdobie. V čase jarnej a jesennej migrácie môže človek vidieť aj niekoľko vzácnejších druhov, ktorých inak po celý rok niet. Voda sa z diaľky akoby hmýrila ešte väčším množstvom farieb ako po ostatné obdobia v roku. Okolie vodných tokov sa zaodeje do nádherných, sýtych farieb, čo dodáva fotografiám akýsi farebný šmrnc a nádhernú kresbu. Šanca na vzácnu a zaujímavú fotku tak v tomto období výrazne narastá.

Pravdepodobnosť úspechu zvyšuje aj fakt, že na malých územiach sa vtáky združujú do pomerne veľkých skupín. V závislosti od počasia sa následne zdržia pár dní alebo aj niekoľko týždňov. Ak má fotograf šťastie a natrafí na vhodnú lokalitu, dokáže za krátky čas nafotiť viacero vzácnych druhov oddychujúcich na brehoch vôd počas svojej dlhej  a namáhavej cesty.

Takto sa mi na Orave, kde pôsobím podarilo nafotiť viacero vzácnejších druhov v tejto oblasti – hvizdák veľký, pobrežník bojovný, kalužiak červenonohý, orliak morský, kamenárik pestrý, pobrežník čiernozobý a iné. Aj preto mám tieto obdobia najradšej a venujem im každoročne najviac svojho času a energie.

Myšiak lesný patrí medzi našich najbežnejších dravcov a zároveň medzi najčastejší fotografický objekt v zimnom prostredí. Ide o majestátneho a pomerne hojného pána oblohy, ktorý sa vyznačuje prenikavým a do veľkej diaľky sa rozliehajúcim piskotom. Tento dravec sa živí prevažne drobnými cicavcami, no zároveň nepohrdne ani iným uhynutým živočíchom. Hovorí sa, že uhynutými živočíchmi sa živý najmä v zime, počas mrazivého počasia, kedy je pre neho ťažšie niečo uloviť. Na základe mojich pozorovaní možno povedať, že uhynutými živočíchmi sa bez problémov kŕmi aj v čase priaznivých podmienok pre lov, čo je správa potešujúca najmä pre fotografov, ktorí si ho chcú vyfotiť.

Myšiak lesný patrí veľkosťou medzi väčších dravcov a na oblohe ho možno veľmi ľahko odlíšiť od iných dravcov hlavne svojou veľkosťou a mohutnosťou. Aj napriek tomu, že je pomerne hojný, ide o veľmi plachého vtáka, ktorý po zazretí človeka okamžite s hlasitým piskotom odlieta preč. Počas mojich pozorovaní ma vždy pustil na vzdialenosť iba približne 100m. Ako náhle som sa chcel priblížiť, okamžite sa vzniesol k oblohe a letel preč. Tak ako každý dravec, aj tento sa vyznačuje výborným zrakom, čo sa stáva rozhodujúcim poznatkom pre fotografov, ktorí si ho chcú vyfotiť. Ak chce byť fotograf úspešný, najväčšie úsilie musí investovať do zhotovenia dokonalého maskovania. V mojom prípade by som odporúčal pevný kryt, zhotovený z maskovacích sietí a z čo najviac prírodného materiálu, ktorý pochádza z prostredia, kde chceme myšiaky fotografovať.

Samozrejme iba samotné maskovanie nestačí. Postaviť kryt a dúfať, že na potrebné miesto náhodou priletí je bláznovstvo. Preto treba vymyslieť niečo, čím ho na požadované miesto dostaneme. Existujú rôzne druhy návnad, no pri ich ukladaní treba dávať pozor hlavne na množstvo a miesto. Je dobré sa poradiť s poľovníkmi v danom revíri a samozrejme hneď po fotení je dobré návnadu zbaliť, najmä z hygienických a legislatívnych dôvodov. Osobne na vnadisko dávam iba malé množstvo návnady, ktoré po fotení zbalím alebo ho myšiaky behom jedného dňa dokážu skonzumovať. Používal som rôzne druhy návnad od vnútorností cez kuracie mäso a podobne. Najviac sa mi však osvedčil hovädzí loj a hovädzia pečeň.

Ďalším z trikov, ktorým by som sa chcel podeliť, možno uplatniť hlavne v zime keď je krajina pod snehom a krásne snehobiela. Raz ma napadlo, že by bolo dobre na snehu nasimulovať niečo, čo u myšiakov prebudí ich inštinkty a pritiahne ich pozornosť. Krv a jej sýto červená farba sa na snehu musí vynímať a dá myšiakom jasne najavo, že potrava je blízko. Už len vymyslieť niečo, čo napodobní krv, keďže ku krvi zvierat sa dostanem len veľmi ťažko. A tak som skúsil zriediť kečup s vodou a s malou dušičkou som to vyskúšal. Však červená ako červená. Na moje počudovanie sa mi zdá, že červená farba v okolí vnadiska pôsobí ako magnet a percento mojich úspechov v podobe prítomnosti myšiakov, keď som v kryte výrazne stúplo.

Poslednou vecou, ktorú by som chcel spomenúť vo vzťahu k foteniu myšiakov je úprava prostredia. Dôležité je samozrejme zvoliť si správne miesto kde sa myšiaky vyskytujú, následne postaviť kryt vhodne orientovaný vzhľadom k slnku a samozrejme upraviť prostredie vnadiska tak, aby bolo čo najprirodzenejšie, aby návnadu nebolo vidieť a zabezpečiť ju tak, aby ju nervózne myšiaky hneď neodniesli, keď sa im nebude niečo pozdávať. Sám používam pletivo potiahnuté plastom, ktoré prichytím roxorom alebo klincami o podklad. Dôležité je, aby veľkosť ôk nebola ani príliš veľká ani príliš malá, aby sa myšiaky do pletiva svojimi pazúrmi nezamotali, ale na druhej strane aby dokázali s ľahkosťou z pod pletiva vytrhávať kusy návnady.

Ku všetkým týmto záverom som sa dokázal dostať taktikou pokus – omyl za pomerne krátky čas. Minulú zimu som skúšal prvýkrát fotiť myšiaky. Keďže som bol bez skúseností, výsledok bol tomu primeraný. Mal som slabé maskovanie, nepravidelne som prikrmoval a celkovo som urobil množstvo iných chýb. Bol som v kryte 6 dní po 4 hodiny v -10 stupňových mrazoch a myšiaka som z tohto času mal pred objektívom jeden jediný deň a to len asi 10 minút.

Tento rok som sa rozhodol, že v zime pre mňa budú myšiaky prioritou a všetko som tomu podriadil. Našiel som si vhodný a hlavne pravidelný zdroj návnad. Na rovnakom mieste som postavil už teraz ,, dokonalejší kryt,, a od októbra pravidelne dokrmujem, postupne mením prostredie a sem tam s foťákom navštevujem môj kryt.

Momentálne som dospel do štádia, kedy mám takmer stále myšiaky na vnadisku, kedy mám už kopec statík nafotených a snažím sa o zachytenie momentiek, pohybu a môjho vytúženého súboja myšiakov. Verím, že sa mi to do konca tejto zimy podarí.

Na záver musím ešte dodať, že aj fotenie myšiakov sa mi na začiatku zdalo ako pomerne náročná záležitosť. Postupne však zisťujem, že keď fotograf vychytá zopár spomínaných ,,maličkostí,,, nie je to vôbec tak náročné. Niečo podobné som zažil aj na jar s volavkami.

A najlepšie nakoniec… 😀