Aj keď sa foteniu divo žijúcich zvierat venujem približne 12 rokov, v mojej fotozbierke dlho chýbala naša najväčšia šelma – medveď hnedý. Nie, že by sa v mojom fotorevíri medveď nevyskytoval, ale vždy ho iné druhy akosi odsúvali na vedľajšiu koľaj. Asi prvé stretnutie s touto šelmou som na počudovanie zažil náhodne, pri jednom návrate z fotenia jazvecov. Už takmer nocou som sa vracal domov, keď na mňa z neďalekého krovia začalo hučať a funieť veľké tmavé čudo. Priznávam, dosť ma to zaskočilo. Veľmi rýchlo som si uvedomil, ktorá bije, s malou dušičkou som zobral nohy na plecia a rýchlo som sa pobral kade ľahšie. Prvé stretnutie s touto našou nádhernou šelmou teda nebolo veľmi príjemné.
Oveľa príjemnejšie to bolo nasledujúci rok. Môj dobrý priateľ ma už viackrát volal na fototrip v srdci Slovenska. Práve do lokality, kde je medveď hnedý ako doma a hustota jeho populácie v tejto oblasti je hádam najväčšia na Slovensku. Akosi mi do toho vždy niečo prišlo a musel som svoje plány odsunúť na inokedy. Nakoniec sa to však podarilo. V práci som si zobral voľno, a tak sme sa v jedno májové dopoludnie vybrali na výlet. Po asi trojhodinovej ceste autom prichádzame do divočiny na miesto, ktoré je výrazne vzdialené od ,,civilizácie“. Na miesto, ktoré je takmer nerušeným domovom nielen najväčšej európskej šelmy, ale aj iných, viac, či menej vzácnych zástupcov slovenskej fauny a flóry. Kdesi v týchto miestach prichádzame ku starej horárni. Zvítame sa s horárom, prehodíme s ním pár slov o aktuálnych fenoménoch dnešnej doby a chvíľu si oddýchneme po vyčerpávajúcej ceste pri teplom čaji a káve. Rozhovor je veľmi príjemný, no deň sa už dávno prehupol do druhej polovice a pomaly sa zvečerieva. Je teda najvyšší čas presunúť sa ešte hlbšie do divočiny, priamo na miesto, kde je veľká pravdepodobnosť, že sa objekt nášho fotozáujmu objaví. Práve je obdobie medvedej ruje. Pohyb a celková aktivita by mala byť v tomto čase najvýraznejšia. Z auta vyberáme všetko nevyhnutné. Na lokalite sa chystáme aj prespať, a tak okrem techniky berieme aj veci nevyhnutné na prenocovanie v divočine. S batohmi na chrbte vyrážame hlboko do hôr, niekde do centra rozsiahlych karpatských bukových lesov.
Približne okolo štvrtej prichádzame na lokalitu. Sme v relatívne riedkom bukovom poraste. Je krásny slnečný deň a jemné lúče slnka prechádzajúce cez koruny bukového lesa dotvárajú príjemnú, až skoro letnú atmosféru. Rýchlo sa niečím posilníme, doplníme pitný režim, dotiahneme ešte pár detailov na maskovaní. Slnko nad nami pomaly klesá, tiene sú čoraz dlhšie a aj my sa postupne ponárame do ticha. Zvuky lesa pôsobia upokojujúco, po okolí počuť iba jemné hlasy spievajúceho vtáctva a kde tu zašuchoce lístie. To v posledných lúčoch večerného slnka šantí zopár hrdziakov v našej tesnej blízkosti.
Asi po hodine čakania všetko stíchlo a my z ľavej strany registrujeme pohyb v húštine. Naše zmysly sú zrazu zamerané iba jediným smerom. Zakrátko z húštiny vychádza medveď. Na pohľad malý medvedík, odhadom mohol mať okolo 50-60kg. Prechádza z ľavej strany popred nás. Pôsobí tak roztomilo, že by si ho človek chcel zobrať so sebou ako domáce zvieratko. Pri pohľade naň nám ani nenapadlo, že o pár rokov z neho môže byť obávaná a do určitej miery aj nebezpečná šelma. Asi 20m pred nami sa otáča naším smerom. Vetrí… Vietor nám praje, a tak sa necíti v ohrození. Na chvíľku si sadá pod statný buk. Chvíľku sa čistí, čím nám dopraje možnosť na pár ďalších záberov. Na tele má krásny, svetlý golier, ktorý akoby sa leskol, keď naň zasvietia lúče večerného slnka. Skrátka krásne a roztomilé zvieratko. Náhle sa zodvihne, ešte sa trošku poobzerá po okolí a pomalým krokom sa stráca v diaľke, v hustom poraste mladých bukov.
Ten večer sme už šťastie na ďalšieho medveďa nemali. Hlboko v lese sa stmieva podstatne skôr, no po zdanlivom západe slnka je ešte hodnú chvíľu celkom vidno. Ešte čakáme a až okolo deviatej končíme. Rýchlo doplníme energiu proteínovými tyčinkami, dopijeme ešte stále teplý čaj z termosky a robíme si provizórne miesto na spanie. Rozhodli sme sa, že sa rozdelíme, aby sme ráno obmedzili pohyb na minimum. Večer teda môj priateľ odchádza spať na neďaleké miesto, zopár metrov odo mňa. Les sa ponára do tmy a my sa snažíme aspoň na chvíľu zažmúriť oči. Sme uprostred lesa, naša predstavivosť po tme pracuje na maximum a aj akýkoľvek náznak zvuku nočného lesa nás prebúdza a drží v strehu. Nakoniec sa nám aspoň na pár hodín podarí zaspať… Prichádza ráno, o štvrtej ,,zvoní“ budík. Ten som si nastavil na zvuk cvrčkov, keby sa v blízkosti nás nachádzal medveď, poprípade iné zviera, aby sme ho nesplašili. Ešte je tma. V tichosti si pripravujem techniku. Kontrolujem nastavenia a čakám na prvé náznaky ranného brieždenia. Zmysly a najmä predstavivosť opäť pracujú naplno a obrysy okolia mi pripomínajú naozaj kadečo. Pomaly sa brieždi. S denným svetlom prichádza aj jemný dážď. Je zima a sychravo. Úplne odlišné počasie od toho, aké bolo večer. Hmmm. Toto ráno to na fotenie nebude. Asi balíme. S priateľom sme si vymenili pás SMS-iek a rozhodli sme sa, že ešte chvíľku zostaneme, keď sme už merali takú dlhú cestu.
Čas pomaly ubieha, intenzita dažďa narastá a s ním sa u mňa objavujú aj prvé problémy. Začína mi byť zle od žalúdka. Neviem, či je to hladom, alebo naopak tým, že mi nesadli proteínové tyčinky, poprípade niečo iné. Trošku sa trápim a čoraz silnejší dážď a vietor mi na pohode veľmi nepridávajú. K tomu všetkému sa pridáva únava a mňa pomaly začína premáhať spánok. Chvíľu odolávam krátkym mikrospánkom, no v určitom momente tejto nepohode podľahnem, vypínam a zaspávam. Preberám sa na zvuk vibrovania mobilu. Prišla mi správa: „Videl si ho?“ To mi môj priateľ oznamuje, že popred nás prešiel medveď. Chvíľu si myslím, že ma asi videl ako som zaspal, a tak si zo mňa uťahuje. Z omylu ma však preberá ďalšia správa, teraz už aj s fotkou premočeného medveďa. Práve som si uvedomil, čo sa stalo. Prespal som stretnutie s medveďom! Toto sa naozaj môže stať iba mne! No čo už, stáva sa… Ešte chvíľu si spytujem svedomie, som rozčúlený a hnevám sa sám na seba. Toto sa fakt môže stať naozaj iba mne… Začínam sa zmierovať s tým, že som to celé pokazil. Aj keď za to viac menej nemôžem, je to veru škoda.
Dážď ešte viac silnie a ja sa pomaly začínam chystať na odchod. Ešte sa nakrátko obzerám po okolí. Z rovnakej strany ako večer, z húštia vychádza silueta. Je pochmúrne, hustý dážď, a preto siluetu nedokážem spoľahlivo identifikovať. Prichádza bližšie. Je to medveď. Tentokrát už nie len taký malý medvedík, môže mať odhadom tak 150-200kg. Z ľavej strany prechádza asi 10m popod mňa a miernym oblúkom prechádza vpred. Je pomerne silný dážď a určite aj to výrazne dopomohlo k tomu, aby nás nezacítil. Kráča kľudne, majestátne. Pomaly sa od nás vzďaľuje. Asi po 30m zastavuje. Otáča sa. Pozerá naším smerom. Niečo sa mu nezdá a vracia sa k nám. Jeho pohľad vzbudzuje rešpekt. Už to nie je ten roztomilý medvedík zo včera. Už je to ozajstný a nefalšovaný pohľad našej najväčšej šelmy a pána lesa. Atmosféru tejto chvíle dotvára pochmúrne počasie, hustý dážď a mierne prítmie lesa. Medveď svojimi mohutnými labami ticho našľapuje a čoraz viac sa blíži k nám. Kvapiek dažďa stekajúcich po jeho hlave má už zrejme dosť. Asi 15m od nás sa obzerá, venuje nám krátky, no nervózny pohľad a v jednej chvíli rýchlo metá svojou mohutnou hlavou do strán. Kvapky z jeho srsti striekajú po okolí. Akoby v tom momente na okamih zastal čas. Našťastie som bol pripravený a stláčam spúšť. Celé to trvalo hádam dve sekundy, no za ten čas som stihol spraviť sériovo pár záberov. V duchu sa modlím, aby aspoň jedna fotografia bola ako tak ostrá, keďže kvôli nedostatku svetla som mal nastavený dosť pomalý čas. Spomedzi 18tich fotiek v sérii sa jedna podarila. Len jedna, ale o to parádnejšia.
Po tejto chvíli urobil medveď pár krokov smerom k nám, akoby nám chcel naznačiť, že sme neželaní hostia v jeho domovine. Ešte nám venoval pár nervóznych pohľadov a bol preč. Tak ako prišiel, tak sa aj v tichosti, len za zvuku dopadajúcich kvapiek dažďa stratil za horizontom po našej pravej strane. Je pol siedmej. Už sa aj v lese celkom rozvidnelo. Počasie sa však nezlepšuje a všade vôkol nás panuje pochmúrna atmosféra. Je čas pobrať sa zasa domov. Po pár minútach si s priateľom vymeníme ešte pár sms správ o tomto zážitku. Padne definitívne rozhodnutie o ukončení tohto dobrodružstva. Okolo pol ôsmej sme už zbalení a pomaly odchádzame domov. Hoci sme na tomto fotovýlete strávili pomerne krátky čas, podarilo sa nám vidieť tri medvede. Mne síce iba dva, ale vzhľadom na to, čo sa následne udialo, mi to až tak neprekáža a s výsledkom som maximálne spokojný.
Parádička Michal 🙂✌🏼