8Y7A0938

Orosená obluda

Aj keď sa foteniu divo žijúcich zvierat venujem približne 12 rokov, v mojej fotozbierke dlho chýbala naša najväčšia šelma – medveď hnedý. Nie, že by sa v mojom fotorevíri medveď nevyskytoval, ale vždy ho iné druhy akosi odsúvali  na vedľajšiu koľaj. Asi prvé stretnutie s touto šelmou som na počudovanie zažil náhodne, pri jednom návrate z fotenia jazvecov. Už takmer nocou som sa vracal domov, keď na mňa z neďalekého krovia začalo hučať a funieť veľké tmavé čudo. Priznávam, dosť ma to zaskočilo. Veľmi rýchlo som si uvedomil, ktorá bije, s malou dušičkou som zobral nohy na plecia a rýchlo som sa pobral kade ľahšie. Prvé stretnutie s touto našou nádhernou šelmou teda nebolo veľmi príjemné.

Oveľa príjemnejšie to bolo nasledujúci rok. Môj dobrý priateľ ma už viackrát volal na fototrip v srdci Slovenska. Práve do lokality, kde je medveď hnedý ako doma a hustota jeho populácie v tejto oblasti je hádam najväčšia na Slovensku. Akosi mi do toho vždy niečo prišlo a musel som svoje plány odsunúť na inokedy. Nakoniec sa to však podarilo. V práci som si zobral voľno, a tak sme sa v jedno májové dopoludnie vybrali na výlet. Po asi trojhodinovej ceste autom prichádzame do divočiny na miesto, ktoré je výrazne vzdialené od ,,civilizácie“. Na miesto, ktoré je takmer nerušeným domovom nielen najväčšej európskej šelmy, ale aj iných, viac, či menej vzácnych zástupcov slovenskej fauny a flóry. Kdesi v týchto miestach prichádzame ku starej horárni. Zvítame sa s horárom, prehodíme s ním pár slov o aktuálnych fenoménoch dnešnej doby a chvíľu si oddýchneme po vyčerpávajúcej ceste pri teplom čaji a káve. Rozhovor je veľmi príjemný, no deň sa už dávno prehupol do druhej polovice a pomaly sa zvečerieva. Je teda najvyšší čas presunúť sa ešte hlbšie do divočiny, priamo na miesto, kde je veľká pravdepodobnosť, že sa objekt nášho fotozáujmu objaví. Práve je obdobie medvedej ruje. Pohyb a celková aktivita by mala byť v tomto čase najvýraznejšia. Z auta vyberáme všetko nevyhnutné. Na lokalite sa chystáme aj prespať, a tak okrem techniky berieme aj veci nevyhnutné na prenocovanie v divočine. S batohmi na chrbte vyrážame hlboko do hôr, niekde do centra rozsiahlych karpatských bukových lesov. 

Približne okolo štvrtej prichádzame na lokalitu. Sme v relatívne riedkom bukovom poraste. Je krásny slnečný deň a jemné lúče slnka prechádzajúce cez koruny bukového lesa dotvárajú príjemnú, až skoro letnú atmosféru. Rýchlo sa niečím posilníme, doplníme pitný režim, dotiahneme ešte pár detailov na maskovaní. Slnko nad nami pomaly klesá, tiene sú čoraz dlhšie a aj my sa postupne ponárame do ticha. Zvuky lesa pôsobia upokojujúco, po okolí počuť iba jemné hlasy spievajúceho vtáctva a kde tu zašuchoce lístie. To v posledných lúčoch večerného slnka šantí zopár hrdziakov v našej tesnej blízkosti.

Asi po hodine čakania všetko stíchlo a my z ľavej strany registrujeme pohyb v húštine. Naše zmysly sú zrazu zamerané iba jediným smerom. Zakrátko z húštiny vychádza medveď. Na pohľad malý medvedík, odhadom mohol mať okolo 50-60kg. Prechádza z ľavej strany popred nás. Pôsobí tak roztomilo, že by si ho človek chcel zobrať so sebou ako domáce zvieratko. Pri pohľade naň nám ani nenapadlo, že o pár rokov z neho môže byť obávaná a do určitej miery aj nebezpečná šelma. Asi 20m pred nami sa otáča naším smerom. Vetrí… Vietor nám praje, a tak sa necíti v ohrození. Na chvíľku si sadá pod statný buk. Chvíľku sa čistí, čím nám dopraje možnosť na pár ďalších záberov. Na tele má krásny, svetlý golier, ktorý akoby sa leskol, keď naň zasvietia lúče večerného slnka. Skrátka krásne a roztomilé zvieratko. Náhle sa zodvihne, ešte sa trošku poobzerá po okolí a pomalým krokom sa stráca v diaľke, v hustom poraste mladých bukov.

Ten večer sme už šťastie na ďalšieho medveďa nemali. Hlboko v lese sa stmieva podstatne skôr, no po zdanlivom západe slnka je ešte hodnú chvíľu celkom vidno. Ešte čakáme a až okolo deviatej končíme. Rýchlo doplníme energiu proteínovými tyčinkami, dopijeme ešte stále teplý čaj z termosky a robíme si provizórne miesto na spanie. Rozhodli sme sa, že sa rozdelíme, aby sme ráno obmedzili pohyb na minimum. Večer teda môj priateľ odchádza spať na neďaleké miesto, zopár metrov odo mňa. Les sa ponára do tmy a my sa snažíme aspoň na chvíľu zažmúriť oči. Sme uprostred lesa, naša predstavivosť po tme pracuje na maximum a aj akýkoľvek náznak zvuku nočného lesa nás prebúdza a drží v strehu. Nakoniec sa nám aspoň na pár hodín podarí zaspať… Prichádza ráno, o štvrtej ,,zvoní“ budík. Ten som si nastavil na zvuk cvrčkov, keby sa v blízkosti nás nachádzal medveď, poprípade iné zviera, aby sme ho nesplašili. Ešte je tma. V tichosti si pripravujem techniku. Kontrolujem nastavenia a čakám na prvé náznaky ranného brieždenia. Zmysly a najmä predstavivosť opäť pracujú naplno a obrysy okolia mi pripomínajú naozaj kadečo. Pomaly sa brieždi. S denným svetlom prichádza aj jemný dážď. Je zima a sychravo. Úplne odlišné počasie od toho, aké bolo večer. Hmmm. Toto ráno to na fotenie nebude. Asi balíme. S priateľom sme si vymenili pás SMS-iek a rozhodli sme sa, že ešte chvíľku zostaneme, keď sme už merali takú dlhú cestu.

Čas pomaly ubieha, intenzita dažďa narastá a s ním sa u mňa objavujú aj prvé problémy. Začína mi byť zle od žalúdka. Neviem, či je to hladom, alebo naopak tým, že mi nesadli proteínové tyčinky, poprípade niečo iné. Trošku sa trápim a čoraz silnejší dážď a vietor mi na pohode veľmi nepridávajú. K tomu všetkému sa pridáva únava a mňa pomaly začína premáhať spánok. Chvíľu odolávam krátkym mikrospánkom, no v určitom momente tejto nepohode podľahnem, vypínam a zaspávam. Preberám sa na zvuk vibrovania mobilu. Prišla mi správa: „Videl si ho?“ To mi môj priateľ oznamuje, že popred nás prešiel medveď. Chvíľu si myslím, že ma asi videl ako som zaspal, a tak si zo mňa uťahuje. Z omylu ma však preberá ďalšia správa, teraz už aj s fotkou premočeného medveďa. Práve som si uvedomil, čo sa stalo. Prespal som stretnutie s medveďom! Toto sa naozaj môže stať iba mne! No čo už, stáva sa… Ešte chvíľu si spytujem svedomie, som rozčúlený a hnevám sa sám na seba. Toto sa fakt môže stať naozaj iba mne… Začínam sa zmierovať s tým, že som to celé pokazil. Aj keď za to viac menej nemôžem, je to veru škoda.

Dážď ešte viac silnie a ja sa pomaly začínam chystať na odchod. Ešte sa nakrátko obzerám po okolí. Z rovnakej strany ako večer, z húštia vychádza silueta. Je pochmúrne, hustý dážď, a preto siluetu nedokážem spoľahlivo identifikovať. Prichádza bližšie. Je to medveď. Tentokrát už nie len taký malý medvedík, môže mať odhadom tak 150-200kg. Z ľavej strany prechádza asi 10m popod mňa a miernym oblúkom prechádza vpred. Je pomerne silný dážď a určite aj to výrazne dopomohlo k tomu, aby nás nezacítil. Kráča kľudne, majestátne. Pomaly sa od nás vzďaľuje. Asi po 30m zastavuje. Otáča sa. Pozerá naším smerom. Niečo sa mu nezdá a vracia sa k nám. Jeho pohľad vzbudzuje rešpekt. Už to nie je ten roztomilý medvedík zo včera. Už je to ozajstný a nefalšovaný pohľad našej najväčšej šelmy a pána lesa. Atmosféru tejto chvíle dotvára pochmúrne počasie, hustý dážď a mierne prítmie lesa. Medveď svojimi mohutnými labami ticho našľapuje a čoraz viac sa blíži k nám. Kvapiek dažďa stekajúcich po jeho hlave má už zrejme dosť. Asi 15m od nás sa obzerá, venuje nám krátky, no nervózny pohľad a v jednej chvíli rýchlo metá svojou mohutnou hlavou do strán. Kvapky z jeho srsti striekajú po okolí. Akoby v tom momente na okamih zastal čas. Našťastie som bol pripravený a stláčam spúšť. Celé to trvalo hádam dve sekundy, no za ten čas som stihol spraviť sériovo pár záberov. V duchu sa modlím, aby aspoň jedna fotografia bola ako tak ostrá, keďže kvôli nedostatku svetla som mal nastavený dosť pomalý čas. Spomedzi 18tich fotiek v sérii sa jedna podarila. Len jedna, ale o to parádnejšia.

Po tejto chvíli urobil medveď pár krokov smerom k nám, akoby nám chcel naznačiť, že sme neželaní hostia v jeho domovine. Ešte nám venoval pár nervóznych pohľadov a bol preč. Tak ako prišiel, tak sa aj v tichosti, len za zvuku dopadajúcich kvapiek dažďa stratil za horizontom po našej pravej strane. Je pol siedmej. Už sa aj v lese celkom rozvidnelo. Počasie sa však nezlepšuje a všade vôkol nás panuje pochmúrna atmosféra. Je čas pobrať sa zasa domov. Po pár minútach si s priateľom vymeníme ešte pár sms správ o tomto zážitku. Padne definitívne rozhodnutie o ukončení tohto dobrodružstva. Okolo pol ôsmej sme už zbalení a pomaly odchádzame domov. Hoci sme na tomto fotovýlete strávili pomerne krátky čas, podarilo sa nám vidieť tri medvede. Mne síce iba dva, ale vzhľadom na to, čo sa následne udialo, mi to až tak neprekáža a s výsledkom som maximálne spokojný.

8Y7A2445-1

Podivné zvuky v močiari

Pri mojich potulkách prírodou častokrát zamierim k vode. Neďaleko môjho bydliska sa nachádza Oravská priehrada so svojimi prítokmi, ktoré sú zdrojom obrovskej diverzity v oblasti fauny a flóry. Preto rád navštevujem tieto miesta a odhaľujem skryté a nepoznané zákutia tohto zaujímavého biotopu.

Asi najzaujímavejšími miestami sú rozľahlé lúky v okolí vodných tokov, ktoré sú počas roka striedavo zaplavované. K tomuto zaplaveniu výrazne napomáha činnosť bobrov, ktorých populácia sa v posledných rokoch výrazne zvyšuje. Ich neustála činnosť a budovanie prírodných hrádzí prispievajú k čiastočnému vylievaniu riek a potokov, a tak sa vytvára čoraz viac miest, ktoré sú čiastočne zaplavené vodou. Práve na týchto miestach žije množstvo zaujímavých zástupcov slovenskej fauny. Žijú však skrytým spôsobom života a o svojej prítomnosti vnímavého pozorovateľa informujú iba svojimi hlasovými prejavmi.

Typickými obyvateľmi takýchto biotopov sú zástupcovia z čeľade chriašteľovitých. Všetky chriaštele,  nielen tie, ktoré žijú v okolí vodných tokov, sa vyznačujú pomerne skrytým spôsobom života. O ich prítomnosti všímavého pozorovateľa často informujú len ich hlasové prejavy, ktoré sú napriek ich veľmi malým telesným rozmerom veľmi výrazné, prenikavé, no najmä veľmi špecifické. Ak sa nachádzame v správnom čase na správnom  mieste, vieme ich podľa spevu pomerne spoľahlivo identifikovať.

Z tejto skupiny je asi najznámejším a najhojnejším druhom močaristých biotopov chriašteľ vodný. Ide o drobného zástupcu tejto čeľade, ktorý sa svojou veľkosťou približuje hrdličke.

Telesné rozmery dospelého jedinca dosahujú 23-28 cm. Napriek tomu, že dobre a rýchlo lieta, uprednostňuje pohyb po „súši“, poprípade v plytkej vode. Zriedkavo ho možno vidieť aj plávať, čo sa mi však podarilo iba jediný raz.

Žije výrazne skrytým životom a svoje útočisko hľadá v nízkom močiarnom poraste, kde si stavia aj svoje hniezda. Patrí medzi silno teritoriálne druhy a svoje teritórium opúšťa len sporadicky, najmä počas mrazivého počasia, kedy sa presúva na miesta, ktoré nie sú v zime trvalo zamrznuté.

Spozorovať ho cez deň, v hustom močiarnom poraste je takmer nemožné. Aktívny býva najmä za súmraku, skoro ráno alebo neskoro večer, kedy neúnavne pobehuje po plytčinách a zháňa si zdroj svojej obživy. Je ním najmä hmyz a rôzne drobné vodné živočíchy, ako mäkkýše, červy, pavúky a iné.

Najmä počas neskorých jarných večerov sa ozýva svojim zvláštnym hlasom. Jeho spev je nezameniteľný. Povedal by som, že pripomína kvikot malých divých prasiatok.

Počas tohto spevu neustále pobehuje po okolí a ak sa na lokalite nachádza chriašteľov viac, nie je medzi nimi núdza o bleskové naháňačky a šarvátky. Tok prebieha v jarných mesiacoch, na prelome marca a apríla a po ňom nastáva v máji a júni obdobie hniezdenia.

Zaujímavosťou je, že pri ohrození alebo prezradení hniezda samička prenáša vajcia na iné miesto. Vajíčok v hniezde býva spravidla 4-6 a mláďatá po vyliahnutí ihneď nasledujú svojich rodičov.

Vydra-riečna

Vládkyňa ľadového kráľovstva

Moje prvé poriadne stretnutie s touto nádhernou lasicovitou šelmou, obľubujúcou vodné prostredie bolo pomerne nečakané a dovolím si povedať, že čisto náhodné. Nie že by som sa s vydrou nikdy nestretol. No dovtedy som vydru videl asi trikrát, a to veľmi dávno, keď som bol ešte malý chlapec. Vzácne sa nám na sekundu ukázala pri potulkách s mojím otcom v okolí Oravskej priehrady alebo počas rybačky, keď sme na malej drevenej loďke brázdili vody nášho ,,oravského mora“ .

Celý príbeh a ,,fotolov“ vydry sa začal v jeden slnečný januárový deň. Ako každý rok, aj teraz som po zime začínal monitorovať brlohy psíkov a jazvecov. Zima bola na pomery Oravy pomerne slabá, a tak tento monitoring začal už koncom januára. Na jednu takúto monitorovaciu akciu som zobral aj môjho priateľa. Išli sme skontrolovať jeden veľký komplex brlohov v blízkosti Oravskej priehrady. Keďže môj priateľ je z neďalekej dedinky, dohodli sme sa, že sa stretneme priamo na danej lokalite. Išiel z druhej strany a keďže ,,môj,“ revír ešte dobre nepozná, zašiel ďalej ako mal… Prišiel až na koniec starej cesty, vedľa ktorej sa rozprestierala rozsiahla ľadová plocha, v ktorej bola na okraji diera. V diere videl pohyb a keď pozrel pozornejšie, zahliadol vydru, ktorá práve vykonávala svoj očistný rituál. Vydra si ho všimla a v momente sa stratila pod ľadom. Krátko po tejto príhode mi zavolal, aby som ho nasmeroval k miestu, kde som na neho čakal. Bol som od neho ani nie 50 metrov vzdušnou čiarou, za hustým porastom mladých vŕb a jelší. Ihneď po príchode mi všetko vyrozprával. V tom momente ma jazvečí brloh prestal zaujímať a presunuli sme sa spolu na miesto, kde sa ešte pred malou chvíľou odohralo vzácne stretnutie. Po príchode na toto miesto sa rozhliadame a po okolí sa nachádza pár stôp, ktoré by mohli byť vydrie. Nie je to úplne jasné, pretože tvar stôp sa v roztápajúcom snehu mierne mení. Našťastie mám pri sebe fotopascu, ktorú som chcel dať k brlohu. Hľadám vhodné miesto, kde by som ju nainštaloval. Asi 8 metrov od diery v ľade je hrubší zlomený konár starej vŕby. Je to jediné vhodné miesto v blízkosti, a tak, po krátkom nastavení potrebných parametrov, tam fotopascu nechávame a odchádzame domov. Aj keď je už relatívne teplo, ľad sa na priehrade ešte drží, a tak je tu možnosť, že sa vydry ešte ukážu, uvidíme…

Po pár dňoch sa na miesto vraciam. Mením baterky a kartu vo fotopasci a odchádzam domov. Po kontrole nahratých súborov možno vidieť, že týmto miestom vydry prechádzajú. Objavujú sa však nepravidelne, raz za dva, tri dni, no vždy v relatívne rovnakom čase, približne o piatej hodine večer. Je to čas, kedy sa v tomto ročnom období začína stmievať, a tak šanca na ich nafotenie tu stále je. Fotopascu nechávam na mieste ešte pár dní, aby sa mi potvrdil alebo vyvrátil ich občasný výskyt na tomto mieste. Po ďalšej kontrole ma čakalo milé prekvapenie. Vydry sa za päť dní ukázali síce iba raz, ale boli v rovnakom čase ako naposledy a boli tri. Zrejme jedna stará a dve mladé. Toto miesto bolo zrejme ich migračnou trasou za obživou k neďalekej rieke, ktorá bola jediným nezamrznutým tokom v okolí. Podľa predpovede počasia mali byť posledné dva týždne chladného zimného počasia, a tak to vyzeralo na poslednú šancu dostať sa k vydre za svetla. Vydry sú totiž známe zvýšenou dennou aktivitou najmä počas veľmi studených zimných dní.

Po pár dňoch naozaj prišlo ochladenie. V tom čase som mal, zhodou okolností, aj trošku viac voľného času, a tak som si povedal, že v nasledujúcich desiatich dňoch pôjdem na lokalitu na pár hodín takmer každý deň. Keďže vydry vedľa fotopasce chodievali približne okolo piatej, na dané miesto som chodieval v predstihu. Už okolo tretej poobede som si pár metrov od diery v ľade urobil provizórne maskovanie. Provizórne najmä preto, lebo vždy po príchode som musel reagovať na smer prúdenia vetra a podľa toho sa presúvať, aby ma vydra nezacítila. Moje maskovanie pozostávalo z dvoch krátkych, rozkonárených vetiev, ktoré boli zapichnuté v ľade. Cez vetvy bola prehodená biela tkanina s otvorom pre objektív. Takto som si vytvoril falošnú snehovú stenu, cez ktorú ma nebolo vidno. A samozrejme, keďže som ležal na ľade a v mraze, pod sebou som mal dve karimatky, aby som sa cítil aspoň trochu komfortne a nemrzol odspodu. Takéto stanovisko som si vytváral vždy pri nejakom brehovom poraste, poprípade inom prírodnom predmete v ľade, aby som čo najviac splýval s okolím a nepôsobil rušivo.

Počas prvých pár dní asi dvojhodinového čakania na ľade a v mraze som nebol úspešný. Občas sa síce objavila líška, ale to bolo všetko, čo narúšalo dlhé chvíle ticha v zimnej krajine. Vydry sa na danom mieste neukázali. Cez lokalitu ale pravidelne prechádzali, čo prezrádzali ich čerstvé stopy v okolí. Preto som sa rozhodol v čakaní pokračovať, raz sa to predsa musí podariť.

Asi na siedmykrát sa to konečne podarilo. Bolo to v jeden zamračený zimný večer. Vonku bolo mrazivé počasie, fúkal veľmi studený oravský vietor a do toho husto padal sneh. Ideálne počasie sedieť niekde doma, za sklom, piť horúci čaj a vychutnávať si ,,zimnú idylku“ v teple domova. Napriek tomu mi to nedalo… Vo všeobecnosti platí, že čím horšie podmienky a počasie, tým krajšia fotka s úžasnou atmosférou. Toto sa mi potvrdilo už viackrát. Padlo rozhodnutie. Za pár minút som bol zbalený. Nahodil som na seba zimné oblečenie pripravené práve pre tento typ počasia. Sadám do auta a presúvam sa na danú lokalitu. Dlho som sa doma rozhodoval, a tak po prebrodení sa hustým porastom a snehom prichádzam o čosi neskôr ako obvykle. Je štvrť na päť. Kontrolujem smer vetra, rýchlo si skladám improvizované maskovanie a ponáram sa do ticha. Všade na vôkol je sivobielo. Počuť iba jemný zvuk dopadajúcich vločiek. Silno sneží, veľké a mokré vločky pokrývajú krajinu navôkol a spolu s ňou aj mňa. Takto budem o chvíľu celý mokrý. Zrazu počujem zvláštny zvuk. Akoby niekto do vody hodil malý kameň. Pozerám pred seba. Okolo diery v ľade sa nič nedeje, neustále iba husto sneží. Pre istotu kontrolujem nastavenie fotoaparátu, či je všetko tak, ako má byť. Opäť dvíham hlavu a vidím pohyb. Voda v diere sa čerí a zakrátko sa vynára vydra. Som blízko, takmer nedýcham, aby som ju nevyrušil. Vydra sa otočila chrbtom. Pozerá opačným smerom, a tak pomaly presúvam ruku na foťák. Opäť sa otáča, tentokrát smerom ku mne a ja robím pár záberov. Nevidí ma. Sedí na ľade a rozhliada sa. Občas zapíska.

Po pár minútach sa opäť stráca v studenej vode. Kontrolujem zábery. Vydra sediaca na snehu, rozhliadajúca sa po okolí. Všade navôkol veľké snehové vločky dotvárajúce pochmúrnu, zimnú atmosféru. Niečo neskutočné… Fotka ako z najneuveriteľnejších predstáv. Asi po desiatich minútach vydra opäť vychádza na ľad, na rovnakom mieste. Pozoruje okolie a píska opačným smerom odo mňa. Tentokrát mi je už jasné, čo sa deje. Asi 100 metrov od nás, po zasneženom ľade beží druhá vydra. Ide smerom k nám, no zakrátko mizne v brehovom poraste a spolu s ňou sa v diere v ľade stráca aj tá blízko mňa. Pomaly sa začína stmievať. Obzerám sa a nakrátko som obe vydry ešte zahliadol za mnou, asi 200 metrov smerom k už spomínanej rieke.

Prestáva snežiť a sivobiela zimná krajina sa nezadržateľne ponára do tmy. Pomaly sa dvíham z ľadu, otrepávam zo seba pár centimetrov čerstvého snehu a v tichosti, za večerného šera odchádzam domov. Som plný nových dojmov. Stále celkom nechápem, čo sa to vlastne udialo… Ako je možné, že všetko do seba zapadlo priam dokonale? Tak, ako by som si to nedokázal ani predstaviť. Tak, ako to dokáže zmenežovať iba matka príroda…

Na dané miesto som sa nasledujúce dni vrátil ešte zopárkrát. Vydry sa však už počas mojej prítomnosti neukázali. O pár dní prišlo oteplenie a spolu s ním aj roztopenie ľadu. Voda na priehrade sa dvihla a dané miesto bolo úplne zaplavené vodou. Napriek tomu, že počas asi 20 hodín čakania na ľade, v pomerne silnom mraze, som mal možnosť vydry pozorovať iba asi 20 minút, patrí toto stretnutie k jedným z najsilnejších zážitkov v prírode počas tohto roku. Verím, že keď sa zima znova vráti, vrátia sa aj vydry a strávim s nimi opäť nejaký čas. A aj vďaka týmto chvíľam budem môcť trochu viac spoznať a porozumieť prírodným javom okolo nás.

_MG_1841

Chrapkáč poľný

Celý príbeh honby za týmto nádherným no tajuplným tvorom lúčnych biotopov začal jedným náhodným rozhovorom. Pravidelne navštevujem lokality okolo Oravskej priehrady a práve pri jednej z takýchto návštev, na Poľskej strane priehrady, som sa dal spontánne do reči s poľskými rybármi. Vzhľadom na to, že som vyrastal v prihraničnej obci s Poľskom, poľsky rozumiem celkom dobre, a tak takéto rozhovory pri stretnutiach s Poliakmi nie sú problémom. Po krátkej „oťukávačke“ kto som – čo som, sme sa začali rozprávať o rôznych témach, pričom mi Poliaci spomenuli aj jednu zaujímavú vec. Vraj neďaleko od miesta, kde sme práve boli, sú zaujímavé polia. Vlastníkom mali ochranári platiť akési nájomné za to, že polia nebudú kosiť. Mal sa tam vyskytovať nejaký vzácnejší vtáčí druh. Spočiatku mi nevedeli povedať, o čo konkrétne ide, no po krátkej chvíli sa jeden z nich rozpamätal a hovoril, že daný vtáčí druh sa volá „derkacz,“. Samozrejme, išlo o poľský názov druhu a ja som nemal absolútne ani poňatia, čo by to mohlo byť. Iste, na tento rozhovor som počas návratu domov akosi pozabudol a tzv. „derkacz“ na pomerne dlhší čas upadol do zabudnutia.

Vďaka Bohu mi pamäť slúži celkom dobre a pri jednom plánovaní, čo fotiť nasledujúci rok, som si na tento rozhovor spomenul. Na scénu prišiel google a po krátkom čase som s potešením veľmi rýchlo zistil, že „derkacz“ je vlastne chrapkáč poľný. Nájsť ho na území Slovenska, v blízkosti môjho fotorevíru, je prakticky nemožné. Všetky polia sú poznačené výraznou poľnohospodárskou činnosťou a namiesto prirodzených lúk s remízkami, vysokými trávami a krovinami, sú všade väčšie alebo menšie monokultúrne polia repky, kukurice alebo pšenice. A práve takéto miesta sú žiaľ z hľadiska biodiverzity maximálne nevhodné a na druhovú rozmanitosť extrémne chudobné. 

Najzaujímavejšie na tom celom je, že okamžite po prechode na druhú stranu hranice, v Poľsku, je ráz krajiny diametrálne odlišný. Ihneď človeka upúta tá rozdielnosť krajiny. Hneď na prvý pohľad je vidieť, že na poliach neprebieha extrémna poľnohospodárska činnosť. Namiesto polí sa objavuje rozsiahly lúčny biotop, kde sem – tam, drobní roľníci pokosia trávnaté pole a usušia trocha sena pre svoj dobytok, kde tu sa nachádza zopár políčok s nasadenými zemiakmi poprípade inou úžitkovou plodinou. Väčšina týchto lúk je však kosená len sporadicky a koncom jari a v lete je tu typický, vysoký, trávnatý porast, ktorý hýri nespočetnou druhovou rozmanitosťou hmyzu, drobných stavovcov a pomerne veľkým množstvom vtáčích druhov. Na týchto miestach človek zažije to, čo sa dnes už stáva skôr raritou. V neskorý slnečný, letný večer sa stačí zastaviť, stíšiť, pohodlne sa usadiť a vychutnať si nefalšovaný, panenský koncert matky prírody, v podobe nespočetného množstva hlasových prejavov obrovského množstva hmyzu a iných živočíšnych druhov. Vitajte v „obývačke“ chrapkáča poľného.

Chrapkáč poľný je sťahovavý vták. Typický je tým, že z ďalekých krajín sa vracia ako jeden z posledných, až niekedy tesne pred letom a zasa naopak, odlieta medzi prvými, už niekedy koncom leta a začiatkom jesene. Ostáva u nás teda pomerne krátky čas, ktorý mu slúži na vtáčie pytačky a rozmnožovanie. Keďže ma na to všetko relatívne málo času, ihneď po príchode začína jeho tok. Tok chrapkáča je absolútne špecifický a nezameniteľný. Počas neskorých teplých večerov, začiatkom leta, sa stačí usadiť niekde na okraji lúky a ak sa chrapkáč na lokalite vyskytuje, začne sa prenikavý koncert. Zvuk chrapkáča pripomína rapkáč, ktorý používajú fanúšikovia na povzbudzovanie svojho obľúbeného športového klubu. Pre nešportovcov môže tento zvuk pripomínať obtieranie tvrdého predmetu o obyčajný hrebeň. To, čo človeka prekvapí najviac, je intenzita tohto zvuku. Napriek tomu, že ide o pomerne malého operenca, približne veľkosti holuba, jeho hlas sa často nesie aj na vzdialenosť stoviek metrov. Zažil som momenty, keď mi „zaspieval“ hádam meter od ucha a keď to trošku preženiem, tá intenzita jeho hlasu bola skoro až nepríjemná. Vďaka tejto výraznej hlasitosti sa však dá chrapkáč pomerne ľahko lokalizovať.

Fotenie chrapkáča som z roka na rok celkom úspešne odkladal. V období jeho toku som sa intenzívne venoval iným druhom, a tak som ho akosi nevedel dlhší čas zaradiť do pomyselného plánu fotenia. Prišiel však júl a s ním aj pekné, večerné, slnečné počasie. Po dlhšom čase som si na neho spomenul, a tak som sa vybral na lokalitu jeho výskytu. Prvé večery som nebol úspešný. Navštívil som viacero miest tejto lokality, ale chrapkáča akosi nebolo počuť. Asi po dvoch týždňoch sa všetko zmenilo.  Problémom bolo, že som ho hľadal na úplne opačnej strane obrovského trávnatého biotopu, kde ho nebolo počuť. V jeden teplý večer som sa takto vracal neúspešne domov. Pomaly sa stmievalo a ja som sa rozhodol, že si cestou spravím ešte jednu zastávku a na pár minút si ešte vychutnám zvuky večernej lúky. Ihneď po vystúpení z auta som počul ten rachot. Neďaleko odo mňa museli byť minimálne tri samčeky chrapkáča poľného, ktoré chrapkali tak, akoby sa navzájom prekrikovali fanúšikovia dvoch konkurenčných klubov s využitým rapkáčov. Bolo jasné, na ktoré miesto sa najbližšie dni sústredím. 

Prvých pár dní tohto obdobia bolo slnečné počasie, a tak som sa počas teplých letných večerov spoznával s týmto tajomným lúčnym druhom. Ide o výrazne teritoriálny druh, a tak vždy keď som sa na lokalite zamaskoval, pustil som mu nahrávku iného samčeka a v momente bol nablízku. Viac som ho samozrejme nedráždil a už som len čakal, kedy sa priblíži a objaví pred mojim objektívom. Pozorovať tohto pomerne malého zástupcu vtáčej ríše, pri hájení jeho teritória, je neskutočný zážitok. Zjaví sa nečakane z jednej strany a majestátne zachrapká intenzívnym hlasom až sa človek zľakne a nechápavo pozoruje, odkiaľ sa hlas takej intenzity berie. Zakrátko ho človek stratí z dohľadu a on sa bleskovo pomedzi dlhé steblá trávy nepozorovane presunie zas na iné miesto. Možno ho nazvať duchom trávnych biotopov. Takto som etológiu chrapkáča spoznával pár príjemných letných večerov. Počas  týchto pobytov som zaznamenal minimálne štyroch samčekov, na relatívne malej ploche. Som rád, že v mojom okolí je lokalita, kde sa im ešte stále celkom dobre darí, keďže vďaka výrazne intenzívnej poľnohospodárskej činnosti on a jemu podobné druhy trávnatých biotopov, dosť trpia.

Ako leto postupovalo ďalej, počasie sa dosť pokazilo a prišiel studený a daždivý front. Popravde aj keď je toto počasie dosť nepríjemné, práve v takýchto podmienkach vznikajú tie najzaujímavejšie fotografie. Tak som si počkal na jeden daždivý večer a vybral som sa ešte na jednu z mojich posledných návštev chrapkáčov. Ihneď po príchode na lokalitu ma čakalo sklamanie. Lúka, na ktorej som doposiaľ chrapkáče fotil, bola pokosená. Myslel som, že je koniec a dofotil som. No na moje prekvapenie aj v tomto počasí boli chrapkáče stále aktívne a chrapkali asi 500m ďalej od tohto miesta. Vybral som sa teda za nimi. Parádne som zmokol. Aj keď dážď pomaly strácal na sile, lúka bola neskutočne podmáčaná a steblá trávy nasiaknuté vodou ju poľahky odovzdávali môjmu oblečeniu, ktoré fungovalo ako špongia.

Prichádzam premočený na miesto, kde som pred chvíľou počul chrapkáča. Všade navôkol je asi polmetrová tráva a ja si na tomto mieste moc fotenie veru prestaviť neviem. Nachvíľku sa stíšim a počúvam. Asi 20m odo mňa sa ozýva chrapkáč. Super. Nepočul môj príchod a zrejme o mne nevie. Rýchlo sa rozhliadam po okolí a špekulujem, kde by sa dalo fotiť. Neďaleko som zahliadol koľaj. Zrejme od traktora roľníka, ktorý obhospodaruje blízke polia. Idem tam. Koľaj vytvára krásnu alej, lemovanú fialovými kvietkami. Našiel som nádherné miesto. Ešte tam nejako dostať chrapkáča. 

Do aleje kladiem karimatku a už aj tak dosť premočený si líham do dažďom pokrytej lúky. Cez seba a foťák hádžem maskovačku a popri tom počúvam intenzívne kvílenie už aj druhého chrapkáča v okolí. Stíšim sa. Chvíľu počkám a skúsim im aj ja do kontry zachrapkať. Po krátkom čase počujem, ako sa jeden z nich približuje mojim smerom. Pozerám pred seba a jeden z chrapkáčov si to vykračuje zo vzdialenosti asi 30m priamo ku mne. Majestátne sa cez trávnatú alej posúva čoraz bližšie a pravidelne dvíha hlavu a chrapká, aby dal každému najavo, kto je pánom tejto lúky. Rýchlo robím pár záberov a ďalej v tichosti pozorujem ako sa blíži. 

Už je asi 10m odo mňa a pokračuje. Neustále pravidelne chrapká. Asi 5m odo mňa sa zastavil. Presne v mieste, kde je fialových kvietkov najviac. Dvíha hlavu a ja presne viem, čo bude nasledovať. Stáčam spúšť a na fotografií zachytávam najkrajší obraz tohto večera. Chrapkajúci chrapkáč v zelenej aleji, z jednej strany obklopený na fialovo rozkvitnutými kvetmi. 

Snažím sa takmer nehýbať. Chrapkáč ďalej pokračuje vo svojej ceste. Už je bezprostredne blízko. Tají sa mi dych. Nehýbem sa. Nechcem ho vyplašiť. Už je úplne pri mne. Asi pol metra vedľa môjho ucha dvíha hlavu. Fuuuu, to je rachot. Neskutočne vysoká intenzita jeho hlasu dráždi moje sluchové receptory. Vôbec si ma nevšíma a vo svojej pochôdzke pokračuje ďalej a pravidelne si „vyspevuje“ . Keď je už dosť ďaleko, otáčam sa a pozorujem, ako sa kľudne stráca v diaľke. Je preč, zmizol v neďalekej vysokej tráve, a ja sa tak môžem dvihnúť a nepozorovane opustiť toto miesto. Odchádzam domov s hádam najkrajšou mojou fotkou tohto typu prostredia. Toto fotenie bolo nateraz na tejto lokalite posledným. Blížil sa čas párenia a ja som ich nechcel rušiť pri najdôležitejšej činnosti, nevyhnutnej pre ďalšie zachovanie ich druhu. Každopádne aj do budúcna sa chystám párkrát navštíviť túto lokalitu, opäť so zatajeným dychom sledovať, ako sa im darí a pozorovať hlučné divadlo tohto pre mňa doposiaľ skrytého ekosystému.

IMG_9490

Líščí rok

Líščí rok

Líška hrdzavá patrí medzi psovité šelmy strednej veľkosti. U nás je to pomerne bežný druh, a tak predstavovať ju asi nie je moc potrebné. V mojom okolí sa pohybuje relatívne dosť líšok. Preto som sa dlhé roky špeciálne tejto lesnej kráske nevenoval. Napriek tomu fotiek dospelej líšky sa podarilo urobiť pomerne dosť.

Pri mojich pochôdzkach revírom mám so sebou vo vrecku vždy aspoň jednu vábničku. Najčastejšie je to zajačie vrešťadlo, a tak vždy, keď niekde v diaľke zahliadnem líšku, skúšam ju navábiť. Podarí sa to však len niekedy. O tom, či líška bude reagovať, rozhoduje mnoho faktorov. V prvom rade je to vek líšky. Čím je líška staršia, je prefíkanejšia a navábiť ju je pomerne ťažké a často na vábničku nereaguje. S mladými líškami je to presne naopak. Tie zvyknú krásne priskakovať aj z väčšej vzdialenosti. Ďalším faktorom, ktorý som si všimol, je spôsob vábenia a typ vábničky. Okrem vrešťadla mám v zálohe aj myškovačku, ktorú však takmer nikdy nepoužívam.  Aj typy vrešťadiel sú rôzne. Treba vyskúšať viacero druhov od rôznych výrobcov a nájsť takú, ktorá v danom revíre funguje. Keď už máme vábničku vybratú, dôležité je, samozrejme, naučiť sa správne vábiť. Treba sa akoby vcítiť do agónie zvieraťa v problémoch, a tak precítiť vábenie. Samozrejme, o problematike vábenia by sa dal napísať samostatný článok a tak si to necháme nabudúce.

S vábením mám niekoľko zážitkov. Jedným z najkrajších je privábenie líšky z približne 400m na vzdialenosť hádam 5m. Bolo to v období srnčej ruje. Po príchode na miesto, na pomerne rozsiahlu lúku, popretkávanú tiahnucimi sa remízkami, som si sadol pod mladú brezu. Po krátkom čase som v diaľke zahliadol loviacu líšku. Cez seba a foťák dávam maskovaciu sieť. Vyberám vábničku a asi 5krát napodobňujem nárek zajaca a pomedzi to sledujem, ako bude líška reagovať. Po začutí zvuku líška okamžite zmeravela, otočila sa a zamierila si to rovno smerom ku mne. Asi v polovici cesty zastala. Rozhliadla sa. Stŕpla. Vyskakuje do vzduchu a skúša uloviť nejakého hlodavca. Žiaľ, nebola úspešná a to je čas, kedy opäť imitujem agóniu zajaca. Na líšku to pôsobí ako magnet a zakrátko sa objavuje predo mnou. Kvôli vetru sedím proti slnku. Robím pár záberov, atmosféru mi dotvárajú odtiene večerného protisvetla a všade poletujúci hmyz. Po zvuku uzávierky sa líška otáča a rýchlo sa stráca v diaľke. Srnčia v ten večer vôbec neprišla, ale popravde mi to vôbec nevadilo.

Na druhý deň večer vyrážam opäť na rovnaké miesto. Tentokrát prichádzam z druhej strany, kvôli vetru sedím tentokrát so slnkom za chrbtom. Opäť vidím v diaľke líšku. Vábim. Správanie zrejme rovnakej líšky z predošlého dňa sa opakuje. Tentokrát prichádza líška priamo ku mne hneď po prvom zavábení. Je neskutočne zvedavá. Zvuk uzávierky jej absolútne neprekáža, dokonca jej zvedavosť ju núti prísť ešte trošku bližšie. Robím pár záberov a líška odchádza. Tento dvojdňový zážitok sa končí a ja si odnášam veľmi príjemné spomienky na toto fotenie. Podobných momentov som ešte potom zažil viacero, samozrejme, úspešných pokusov o navábenie líšok je pomerne málo, číselne by som to vyjadril tak, že asi v pätine prípadov som úspešný.

Aj napriek tomu, že líšky na mojich potulkách prírodou stretávam pravidelne, nafotiť mláďatá sa mi dlho nedarilo. Asi 9 rokov som sa pokúšal v mojom revíri nájsť líšťatá a vhodné miesto na ich fotenie, no dlhý čas neúspešne.  Preto jedným z hlavných cieľov na novú sezónu bolo nafotiť tento druh trošku inak. Chýbala mi pekná fotka líšky na snehu a, samozrejme, fotky líšťat. Prvá časť plánu sa mi náhodne podarila veľmi rýchlo. Pri jednom z mojich výletov prírodou začiatkom nového roka. Počas cesty domov zo zasneženého hrebeňa som na lesnej, vyjazdenej ceste zbadal líšku. Rýchlo som si ľahol do snehu, do vyjazdenej koľaje. Dvíham hlavu. Sledujem, kde sa nachádza líška. Čakám na vhodný okamih. Keďže som bez maskovania, vyčkávam, kedy bude líška niečím zaujatá. Vábim. Líška sa otáča a pomalým krokom ide smerom ku mne. Je veľa snehu, a tak, aby mala rozhľad, vyliezla na kopu spílených stromov a rozhliada sa. Robím pár fotiek. Keďže ležím v koľaji, sneh po stranách mi robí prirodzené maskovanie. Vábim ešte raz. Líška schádza z kopy a smeruje ku mne. Ide však po druhej koľaji, a tak ju nevidím. Pomaly dvíham hlavu aj foťák. Zahliadol som líšku asi 10m odo mňa. Žiaľ, videla ma prvá, a tak nestíham spraviť záber a líška sa rýchlo stráca v mladom smrekovom poraste vedľa cesty. Škoda. Mohol to byť krásny záber. Napriek tomu som spokojný. Podarilo sa mi spraviť peknú fotku líšky so zimným prostredím. Na kope spílených stromov v zasneženej krajine to má svoje osobitné čaro.

S príchodom jari to začalo byť celkom zaujímavé aj s líšťatami. V mojom revíri som dávno nad nimi zlomil palicu, a tak som prijal jedno pozvanie od môjho priateľa z východného Slovenska. Býva neďaleko mojich svokrovcov, a tak som spojil príjemné s užitočným. Previedol ma prekrásnymi bukovými lesmi, až sme prišli na jedno vyvýšené miesto obklopené brezami. Tam som ostal sám asi 3 hodinky. Hoci líšťatá vyšli, radosť z ich nafotenia bola na jednej strane obrovská, no na druhej strane som mal zmiešané pocity. Počas troch hodín s výnimkou 15 minút, keď boli von líšťatá, som sa nevenoval ničom inému, len zbieraniu kliešťov, ktoré si neustále veselo pochodovali mojim telom. Napriek všetkému som si domov odniesol par krásnych fotiek a hlavne skvelý zážitok z pozorovania maličkých nevinných drobčekov.

Ihneď po návrate z tejto návštevy sa udiala celkom zaujímavá vec. Opäť som sa vybral na obhliadku môjho revíru. Išiel som skontrolovať fotopascu, ktorú som mal pri jednom starom brlohu. Už viackrát sa mi na novom mieste, na fotopasci, objavili psíky medvedíkovité. Chcel som vysledovať či chodia za svetla,  či by sa dali na tomto mieste nafotiť. Ako som odopínal fotopascu, periférne asi 15m naľavo som zachytil pohyb. Otáčam sa a vidím, ako úplne drobné líšča prebehlo cez drobný kopček a stratilo sa niekde pod zemou. Beriem fotopascu a presúvam sa k danému miestu. Snažím sa byť opatrný, aby som svojim pachom moc nezamoril okolie a na neďaleký strom pripínam fotopascu. Rýchlo toto miesto opúšťam. Líšky sú veľmi háklivé na čokoľvek, čo naruší ich pocit bezpečia, keď majú mladé. Stačí čo i len malinká pochybnosť ,,hrdzavej“ matky a líšťatá v momente prenáša na iné miesto. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo je fotenie líšťat celkom náročná záležitosť.

Na druhý deň sa podvečer vraciam na toto miesto. Sadám si asi 15m od kopčeka, cez ktorý preliezlo líšča. Ostávam do zotmenia. Miesto je výrazne zarastené prečnievajúcimi smrekovými konármi a rozrasteným kríkom bazy. Nevadí, pri troche šťastia to nebude vadiť. V ten večer sa však neobjavilo nič. Zrejme, keď som inštaloval fotopascu, zanechal som tam množstvo pachu a líška si svoje potomstvo, zrejme, preniesla preč. Čo už, toto som už zažil. Po príchode domov ma čakalo prekvapenie. Líšťatá v brlohu sú. Podľa fotopasce boli vonku asi pol hodinu pred mojim príchodom. Celkom ma to potešilo, no šance na ich nafotenie postupne klesali. S každou návštevou tohto miesta som riskoval, že ich stará líška prenesie, a tak som zvolil inú taktiku. Na miesto musím prísť tak, aby som minimalizoval zanechanie svojich nielen pachových stôp na mieste. Rýchlo som kontaktoval môjho priateľa, ktorý má s líšťatami dlhoročné skúsenosti, aby mi poskytol pár neoceniteľných rád. Výsledkom bolo, že na miesto pôjdem odniesť len fotopascu. Pôjdem na miesto okolo obeda, kedy je najväčšia pravdepodobnosť, že líšťatá budú odpočívať a ,,stará“ bude mimo brloh, na love. Zároveň to muselo byť v daždi, aby kvapky dažďa čo najskôr zahladili môj pach v okolí brloha. Takto som postupoval každý druhý deň. Prvý deň mi počasie prialo, a tak som okolo obeda išiel k brlohu. Rýchlo som pred brloh nainštaloval fotopascu, obzrel som si miesto a v rýchlosti som odišiel preč. Po príchode domov mi hlavne vŕtalo v hlave, ako toto miesto nejakým spôsobom mierne ,,skrášliť“. Nezvyknem to robiť, no na tomto mieste to bolo viac ako žiadúce. Rozhodol som sa, že to risknem. Keď pôjdem po fotopascu, rýchlo to tam málinko prečistím a zmiznem preč.

O pár dní, v jeden jarný pochmúrny deň, mi počasie praje. O 11 začalo pršať a to je ten vhodný čas, kedy vyrážam ku brlohu. Rýchlo odpínam fotopascu. Z miesta, odkiaľ by som chcel fotiť, si rýchlo premeriavam terén. Odtrhnem pár stebiel trávy, ktoré mi zavadzajú vo výhľade, z bazy rovnako odstraňujem drobné prekážajúce konáriky. Všetko, čoho som sa dotkol, odnášam asi 30m od brlohu, aby som opäť minimalizoval moje pachové stopy a odchádzam preč. Ešte by to chcelo spraviť pár kozmetických úprav, ale to možno až nabudúce, aby som pri brlohu nebol dlho. Všetko, čo som v tomto momente spravil, trvalo tak minútku a odchádzam. Po príchode domov verím, že líšťatá v brlohu ešte sú, a že ich moje sporadické návštevy nevyrušili. Sú tam. Na fotopasci sa objavujú opäť, denne okolo 7 večer sa objavujú milučké kožušteky a spolu sa v poraste hrajú a šantia asi do 9 večer. Už som blízko. Ešte potrebujem jednu návštevu a potom by fotenie už išlo. Posledná návšteva však bude najriskantnejšia. Potrebujem už len odstrihnúť pár drobných konárikov zo starého smreku, ktoré sa tiahnu až po zem. Sú však priamo nad brlohom, no ak tam ostanú, budú mi prekrývať šantiace líšťatá a fotenie bude veľmi obťažné a za určitých okolností dokonca nemožné. Problémom je, že som úplne nad brlohom a stačí, aby ma líška na sekundu zahliadla a dofotil som. Ďalší deň na obed opäť prší. Vyrážam ešte poslednýkrát k brlohu. Do 20s odstrihnem čo treba. Všetko opäť beriem so sebou preč a odchádzam. Snáď som teraz neurobil chybu, snáď som to neprehnal a líšťatá tu ostanú. Uvidíme. Teraz len počkať, nech sa počasie pre zmenu umúdri a skúsim to.

Prvý júnový deň je krásne slnečné počasie. Podvečer balím techniku a chystám sa k líšťatám. Na fotopasci sa pravidelne objavujú okolo siedmej večer, a tak svoj príchod na miesto ladím tak, aby som tam bol aspoň hodinku pred ich východom z brlohu. Okolo šiestej prichádzam k brlohu, sadám si asi 10m od brlohu, do miernej terénnej jamy, obklopenej vysokým porastom, aby som čo najviac splynul s prostredím. Toto miesto je zároveň jediným, z ktorého sa dá fotiť, keďže všade navôkol je to pomerne husto zarastené lesnou vegetáciou. Rýchlo si obliekam ,, hejkala“, okolo seba ešte zapichujem 4 vyššie konáre, na ktoré vešiam maskovaciu sieť, aby som bol z bokov a spredu maskovaný, nech si ma stará nevšimne, keby sa náhodou motala po okolí. A hodina pravdy môže začať. Netrvalo to moc dlho a aktéri tohto večera prichádzajú na scénu. Po 45 minútach, ako som prišiel, sa  spod zeme vystrčí malinká oranžová hlava a za okamih vedľa nej aj druhá. Chvíľu si zvedavo prezerajú okolie a vychádzajú pred brloh. Rýchlo robím pár záberov. Som síce veľmi blízko, ale vďaka bezzrkadlovke mám úplne tichú uzávierku, a tak o mojej prítomnosti absolútne netušia. Chvíľku sa prechádzajú popred brloh a o pár sekúnd sa k nim pripájajú ďalšie dve líšťatá. Dokopy štyria súrodenci šantia predo mnou, naháňajú sa, ťahajú sa za kožúšky, naháňajú sa okolo starého smreku, pod ktorým majú brloh a zvedavo objavujú svet v blízkom okolí brlohu. Opäť robím pár záberov. Strom pred ktorým sedím, vrhá na okolie brlohu tieň, a tak spraviť nejaké akčnejšie zábery s rýchlym časom uzávierky, nie je možné. Dva malé chvostíky si sadajú chrbtom ku mne ako modelky. Akoby vedeli, že ich niekto fotí sa sediac chrbtom, hlavou otáčajú ku mne a akoby sa na mňa usmiali. Parádne zábery. Je to bomba. A čo je ešte lepšie, zapadajúce slnko mení svoju pozíciu, vychádza spoza stromu a pár teplých lúčov vrhá aj pred brloh. Krásne svetlo, bodaj by líštičky prišli viaceré na jedno miesto, chcel by som ich na záber viac. Opäť ako by ma počuli. Tri malé nevinné líštičky sa postavili k sebe. Vedno sledujú zvuky iných zvierat lesa. Zrazu pozrú rovnakým smerom, posledné lúče zapadajúceho slnka sa im odrážajú v maličkých, iskrivých očkách a ja stláčam spúšť. Vzniká najkrajšia fotka z tohtoročného pozorovania líšťat. Je to proste paráda.

Ostávam sedieť na mieste. Nikdy z miesta neodchádzam tak, aby som zviera vyplašil a radšej počkám do tmy. Rovnako je to aj teraz. Na mieste ostávam ešte hodinku. Stojí to za to. Zvedavé líšťatá objavujú skryté zákutia okolia brlohu. Občas sa od brlohu málinko vzdialia a prídu ku mne na vzdialenosť hádam jedného dvoch metrov. Opäť robím ešte pár portrétikov líšťat z bezprostrednej vzdialenosti. Ako som spomínal, keďže sedím v terénnej diere, foťák sa nachádza v úrovni očí týchto drobnučkých stvorení a fotky tak majú ten pravý šmrnc. Som maximálne spokojný. Deväť rokov v mojom revíri hľadám líšťatá a miesto vhodné na ich fotenie. Toto dlhé čakanie sa však vyplatilo a všetko dopadlo vysoko nad moje očakávania. Na toto miesto som ešte parkrát prišiel a urobil ešte zopár zaujímavých záberov. Nikdy mi však už svetlo neprialo tak, ako v ten úžasný prvý deň ich fotenia.  Návštevy však už boli iba sporadické. Nechcel som ich moc rušiť, a tak spôsobiť opustenie tohto miesta, keďže sa im tam vyslovene páčilo. Úplne geniálna bola aj posledná návšteva líšťat. Tentokrát som so sebou už nemal foťák, ale zobral som si k sebe malú pomocníčku. Moja trojročná dcérka miluje prírodu a už pri fotení bobrov, pred pár mesiacmi ukázala, že dokáže pekne v tichu a bez pohybu sedieť a vyčkávať. Preto som sa rozhodol, že ju zoberiem k líštičkám so sebou. Po krátkom sedení sa nám ukázali dva chvostíky, ako som ich zvykol volať. Dcérka mala neskutočný zážitok, opäť sa jej dotkla príroda celou svojou krásou a v našich srdciach to zanechalo hlbokú stopu. Cestou domov, keď sa rozplývala nad krásou líštičiek, pri pohľade do jej šťastných očí sa pre zmenu do tých mojich tlačili slzy od dojatia. Toto sú pre mňa tie najsilnejšie zážitky …

Tento rok som mal s líškou ešte jedno krásne stretnutie. Koncom decembra konečne napadol sneh. To bol opäť vhodný čas na vychádzku do terénu. V mojej obľúbenej lokalite mám postavený zimný kryt, z ktorého fotím dravce. A tak moje kroky viedli práve tam. Bolo mrazivé oravské ráno a ja som prišiel do krytu ešte za tmy. V tichosti som sa zložil, pripravil si statív s foťákom a zašitý v kryte, celkom dobre chránený pred mrazom, som čakal, či sa neobjavia dravce a nepoctia ma svojou návštevou. Dravce v ten deň síce neprišli, no namiesto nich ma prišla pozrieť kmotra. Predtým som mierne zadriemal a z driemot ma prebudilo jemné vŕzganie snehu v bezprostrednej blízkosti krytu. Cez drobné okienko pozerám von. Popred kryt sa mi promenáduje líška. Už pri prvom pohľade vidím, že má problém. Na tele ma krásnu, huňatú, zimnú srsť, no na chvoste jej postupne začína opadávať. To je jasný znak, že líška trpí prašivinou. Hnusné kožné ochorenie zvierat, vďaka ktorému zrejme zimu neprežije. Pomaly odchádza od krytu, je ku mne otočená chrbtom. Mierne, potichu na ňu zacmukám. Líška sa v momente otáča a vražedným pohľadom si premeriava miesto, z ktorého prichádza zvuk cmukania. Urobí pár krokov smerom ku krytu a ja stláčam spúšť. Nádhera. Takáto fotka mi chýbala. Líška na snehu z krátkej vzdialenosti. Paráda.

Toto pekné stretnutie a radosť z neho je však trošku zastretá osudom, ktorý ju čaká. Ak bude tuhšia zima, po dlhom trápení táto líška, žiaľ, s najväčšou pravdepodobnosťou uhynie. Čaká ju zrejme smutný príbeh, no aj toto patrí k prírode a k jej prirodzeným regulačným mechanizmom. Kolobeh života a premena energií v ekosystéme sú neúprosné.

Jariabok-1

Lesný duch

http://www.michalstoklasa.sk/lesny-duch/Lesný duch

5G0A6058

Začiatky mojich potuliek prírodou s foťákom v ruke sa odohrávali najčastejšie na lúkach a na otvorených priestranstvách pri vode. Boli to miesta, ktoré boli v mojich začiatkoch najpríťažlivejšie hlavne z dôvodu dostatku svetla a tým nelimitujúce pre fototechniku začiatočníka.  Boli to nádherné chvíle strávené v spoločnosti úžasných tvorov, kedy som sa častokrát ocitol v centre diania a bez povšimnutia som si vychutnával tajuplné deje prírody. S postupom času mi tieto otvorené priestranstvá čoraz viac a viac odkrývali svoje tajomstvá a vo mne sa začal prebúdzať ten zvláštny pocit, tá nutkavá potreba po nových dobrodružstvách. Cieľom mojich fotopotuliek sa čoraz viac stával ten tajuplný dobrák, raz akoby mladík v plnej svojej sile, inokedy ako dieťa, ktoré sa snaží ticho rásť a na iných miestach zasa starec na konci svojich síl, plný skúseností a tých najočarujúcejších skrytých tajomstiev – les.

Monika-&-Filip-portret-77

Každou ďalšou návštevou mi les vždy odkryje kúsok svojich tajomstiev. Raz je to jazvec šantiaci pri starom smreku, inokedy mladé psíky medvedíkovité, kotúľajúce sa dolu brehom ako dve malé klbká vlny či kuvičok, pískajúci na svojho soka niekde v diaľke … Vždy je to iné, vždy je to nové dobrodružstvo, vždy ma ako hosťa v lese privíta niekto iný. Les je v poslednom období môj najlepší priateľ, ku ktorému ma to neustále ťahá a keď je čo i len trošku času, opäť sa tam vyberám za ďalším dobrodružstvom.

Sliepočka1

Je jar. Marec. Krásne svieti ešte to zubaté slnko, ktoré po zime ešte len naberá svoju stratenú silu. Krátko popoludní kráčam hore svahom. Predieram sa hustou smrečinou, potom si zas vykračujem redším starým lesom a popritom neustále počúvam jeho hlasy. Oči mám ako vždy na stopkách a snažím sa registrovať aj ten najmenší pohyb, aj to najtichšie šuchorenie suchého porastu po zime. Les je však ešte celkom mĺkvy, kde tu počuť len hlas sýkoriek, či ďatľov, kde tu prebehne srna, diviak, v diaľke sa v poraste stráca starý lišiak. Kráčam ďalej a vychutnávam si stretnutie s mojím priateľom –  lesom. Stúpam na suchú haluz a jej hlasné prasknutie sa ozýva prenikavým zvukom. Neďaleko z krovia vyletujú dva vtáky. Sledujem ich krátku chvíľu a v tichu premýšľam, čo to môže byť. Idem za nimi, no neďaleko sa tratia v poraste, niet ich, stratil som ich z pohľadu, zmizli. Sadám si na vyvrátený suchý smrek a chvíľu premýšľam. Veľkosť, tvar tela, let, biotop – to by mohol byť on, lesný duch – jariabok hôrny. Žeby sa na mňa po rokoch usmialo šťastie? Žeby som ho po rokoch márneho hľadania teraz náhodou našiel? Podobné myšlienky mi hlavou idú ešte hodnú chvíľu. Ešte aj po príchode domov si v mysli rekapitulujem, čo som videl a verím, že sa nemýlim. O pár mesiacov sa tam vrátim. Ak to boli jariabky, tak teraz majú zásnuby a radovánky súvisiace s rozmnožovaním. Nebudem ich rušiť, nech v kľude odovzdajú svoj geneticky materiál ďalšej generácií. Prídem o pár mesiacov. To už bude jeseň, v októbri bude jesenný tok jariabkov v plnom prúde a ak som mal pravdu, určite sa tam s nim stretnem opäť.

jariabofk

Je september, prešlo pár mesiacov a ja sa prechádzam mladým septembrovým smrekovým lesom. Občas sa tu strieda zmiešaný lesný porast a stromy už začínajú hrať svojimi jesennými farbami. Príroda ma vždy na jeseň obdarúva svojimi darmi, a tak aj tento rok sa pokúšam nájsť zopár smrekáčov, aby bolo zas čosi do vianočnej kapustnice. Vychádzam na starú lesnú cestu. Asi  15 m odo mňa si cestou hrdo kráča pestro vyfarbený vták veľkosti holuba. Hneď ako ma zazrie, zatrepe krídlami a nemotorným letom sa stráca v neďalekom hustom poraste. Tentokrát som si istý, je to lesný duch, kohútik jariabka hôrneho. Toto miesto je vzdialené asi 3 km od miesta, kde som stretol jariabkov na jar. Po rokoch hľadania sa mi náhodou odkrývajú dve lokality s jariabkami. To je nádhera, ešte ich tak dostať pred objektív. To by bola paráda… . Nasleduje mesiac intenzívneho štúdia etológie druhu, konzultácie s priateľmi z Česka, ktorí už mali tú česť a jariabka pred objektív dostali a vymýšľanie tej najvhodnejšej stratégie, ako ho dostať na dostrel pred objektív. Čakám na vhodné počasie a vyrážam. Na lokalite rozkladám maskovací stan. Usadím sa do pohodlia rybárskej stoličky a asi hodinku čakám, nech sa les po mojom príchode upokojí. Z vaku vyberám vábničku a skúšam jemne písknuť. Pískanie striedam s dlhším tichom a čakám, čo sa bude diať. Nič. Asi po hodine odchádzam sklamaný domov. Všetci hovorili, že nafotiť jariabka je fuška. Optimisticky som si však myslel, že sa to podarí… Rovnaké nič sa zopakovalo ešte párkrát.. Škoda… Niektoré sny ostávajú s nami naveky a nikdy sa nenaplnia…

Jariabok-3

Šport ma naučil nikdy sa nevzdávať, a tak som koncom októbra opäť v teréne. Skoro mesiac som premýšľal, čo je zlé… Napadlo mi, že na daných miestach sa jariabky nenachádzajú,  a to, že som ich zazrel, bola len náhoda a ony tadiaľ len prechádzali. Skrátka, napadlo mi fakt kadečo… Napriek tomu som sa rozhodol, že to ešte raz skúsim. A tak som sa v jeden teplý slnečný októbrový večer vybral  na miesto, kde som jariabka videl počas ,,hubačky,, . Prichádzam na kraj lesnej cesty, som bez stanu, a tak si sadám pod nízky smrek, tak aby som čo najlepšie splynul s okolím. Splynúť mi pomáha aj hejkal a maskovacia sieť, ktoré mám na sebe. Sedím do protisvetla, ktoré vytvára krásne krúžky a farebné kontúry jesene na pozadí. Mením taktiku a hneď po príchode vyťahujem vábničku a pískam. Po treťom písknutí počujem trepot krídel. To bude on. Nedýcham, nehýbem sa, iba nehybne počúvam zvuky okolia. Som v nízkom poraste a tak nič nevidím. Píííííííííííííííííííííííííííí. Ale som sa zľakol. Asi dva metre odo mňa na malom pníku v tráve zapískal svojim prenikavým hlasom jariabok. Wauuuuuu. Je tu.

Psík_1

Je nádherný, farebné perie sa mu leskne v žiare večerného jesenného slnka. Neustále chodí okolo mňa a sliedi, kde je jeho sok, ktorý mu drzo vkročil do jeho teritória. Neustále pochoduje do 10 m odo mňa,  je v pokoji, splývam s okolím, nehýbem sa, nevydám ani náznak akéhokoľvek zvuku, a tak nemá dôvod na obavy. Fotiť sa nedá, predo mnou je všade asi polmetrová tráva. Ďalej hľadá. Po chvíli ho to na zemi omrzí a vyskočí na spriečený konár spadnutý zo suchého smreku. Lepšie si fakt ani nemohol sadnúť. V pozadí ho osvetľuje prenikajúce tlmené svetlo, všetko hrá nádhernými jesennými farbami, jariabok sa rozhliada po okolí a píska … Stláčam spúšť. Vznikajú hádam najlepšie fotky, aké som kedy spravil. Fakt nechápem, podarilo sa… a ešte ako.

Jariabok-1

Mlčky ďalej sedím na mieste, už nepískam, už si iba vychutnávam jeho prítomnosť. Krátko sa ešte zdrží. No keď zistí, že išlo zrejme o planý poplach, odchádza a stráca sa v hustom kroví, tam, odkiaľ pred chvíľou priletel. Ešte v diaľke nakrátko zapískal a zmizol. Tak ako sa z ničoho nič objavil, tak aj znenazdajky zmizol. Balím veci, pozerám na hodinky. Do západu slnka je ešte niečo okolo hodiny a pol. Mám ešte čas. Skúsim to ešte nižšie, na druhom mieste, kde som ich videl na jar. Nafotené už mám, keď nič aspoň sa ešte na chvíľu nadýcham čistého horského vzduchu a vychutnám si hádam najkrajšie jesenné počasie tohtoročného babieho leta. A tak sa na bicykli v rýchlosti presúvam o 3 km nižšie.

Peťo-&-Veronika

Prichádzam na úplne iné miesto, polootvorený starší les, kde neďaleko prechádza do mladých bučín, smrečín a jedlí. Všade vôkol sú jesenné sfarbené kríky čučoriedok, samozrejme už bez plodov. Pomedzi sa kde-tu objaví ešte stále sýto zelený mach, inde zas staré zoschnuté pníky striedajúce sa so suchou nízkou trávou. Jediná ako tak otvorená plocha lesa, neďaleko miesta, kde som jariabky zahliadol na jar. Pre zmenu si líham do nízkych smriečkov. Robím si pohodlie, z ktorého ma kde tu vyruší suchý pahýľ dráždiaci moje rebrá alebo otravné komáre pichajúce ma cez tenkú vrstvu maskovacieho oblečenia. Z objektívu zhadzujem extender, jednak kvôli snahe o zachytenie čo najväčšej plochy pekného prostredia, no najmä kvôli svetelnosti f2.8 z dôvodu nedostatku svetla, keďže som prakticky uprostred večerného lesa. Ihneď po zaľahnutí na mäkký mach uprostred náletových smriečkov vyberám z pravého vrecka vábničku. Ľahučko dvakrát zapískam a okamžite sa mi intenzívny piskot vracia z neďalekých mladých bučín späť a sekundu na to už počujem trepotavý let a dosadnutie do húštiny niekde za mnou. Typický zvuk jeho nemotorného letu prezrádza jeho prítomnosť.

Psík_3

Blízko za mnou počujem tlmené bublanie. To sa nasrdený jariabok rozčuľuje, kto ho to ruší v jeho teritóriu. Prechádza okolo mňa ani nie na 2 metre. Zobák ma pri zemi, chvost zdvihnutý skoro až do neba. Vyzerá ako poľovnícky jazvečík, ktorý práve chytil pachovú stopu. Fakt zaujímavý a vrcholne úsmevný pohľad. Je moc blízko, preto sa o fotku ani nepokúšam, nechcem ho vyplašiť a vždy sa držím pravidla, že radšej bez fotky, ako spôsobovať zvieratám stres, poprípade väčšiu traumu zbytočným plašením. Jariabok je blízko, už zbytočne nevábim, je kľudný. Tichučko ako pravý lesný duch sa neustále prechádza okolo mňa na vzdialenosť do 10 m. V pokoji môžem fotiť. Absolútne tichá uzávierka zabezpečuje moju zdanlivú neprítomnosť, pohyby som obmedzil na absolútne minimum a aj napriek nepríjemnému masírovaniu mojich rebier trčiacim konárom si vychutnávam pohľad na tohto prenádherného tvora. O mojej prítomnosti nemá ani poňatia. Chvíľku sa prediera čučoriedím, kde tu zobákom ,,odhryzne“ kúsok čučoriedkového lístka alebo konárika. Inokedy zas vyskočí na vyvýšené miesto, na suchý pník alebo spadnutý konár z okolitých stromov. Rýchlo skontroluje okolie, či mu nehrozí nejaké nebezpečenstvo, rozhliada sa, občas krátko zapíska, aby dal prípadnému sokovi alebo potencionálnej partnerke najavo svoju prítomnosť.

Jariabok-5

jariabok

Monika-&-Filip-portret

Asi trištvrte hodiny sa predo mnou odohráva toto nádherné divadlo. Mám kopu možností spraviť viacero pekných záberov. Väčšinou stláčam spúšť hlavne vtedy, keď je na vyvýšenom mieste, prípadne keď sa prechádza po zdanlivo redšom mieste, kde stromy, čučoriedky a machy nádherne dotvárajú pestrofarebnú kulisu na fotke. Pomaly sa stmieva, slnko nedávno zapadlo a les sa čoraz premieňa na tajomné tmavé miesto. Denné tvory sa onedlho odoberú na nočný odpočinok a nočné tvory rozohrajú ďalšiu kapitolu boja o každodenné prežitie. Jariabok odchádza, pomaly a kľudne sa hrdým krokom stráca v šere lesa pod mladými bukmi, takmer už úplne bez lístia. Ešte chvíľu ostávam na mieste, vychutnávam si ticho večerného lesa a s pocitom maximálneho zadosťučinenia si prezerám zhotovené fotky. Na karte je toho veru z dnešného dňa dosť.

Jariabok-4

Páni a tie farby – jeseň, jariabok, čučoriedky, mach, skrátka farebný koncert, nežná symfónia, ktorej režisérom je opäť tá tajuplná, decentná, občas extravagantná no vždy vkusná príroda, kde vždy všetko ladí do najmenšieho detailu. Tá krása sa teraz čoraz väčšmi ponára do tmy, a tak sa rýchlo balím a odchádzam. K autu to mám ešte dobrých 5 km, no na bicykli by som to však mal stihnúť ešte pred úplným  zotmením. Cestou domou ma na tvári síce hladká studený oravský vzduch, ktorý je predzvesťou blížiacej sa zimy. V srdci mám však príjemné teplo, ktoré prichádza, keď sa plnia sny. Tento deň sa mi jeden z nich splnil…

Jariabok-6

jariabok-7

Na záver by som chcel upozorniť ešte na jednu vec.  Aj napriek tomu, že jariabok ma tok aj na jar a aj vtedy sa dá privábiť, tomuto obdobiu by som odporúčal sa úplne vyhnúť. Je to obdobie rozmnožovania a časté rušenie nielen u jariabkov môže v tomto období spôsobiť ťažkosti pri procesoch súvisiacich s privedením novej generácie na svet. Rovnako v jeseni netreba miesta výskytu jariabka navštevovať často, keďže každé rušenie divých tvorov môže mať negatívny dopad na ich budúci život a môže spôsobiť narušenie konkrétneho biotopu či miesta výskytu tohto prenádherného druhu. Aj pri fotení divo žijúcich zvierat treba k prírode pristupovať maximálne citlivo, rešpektovať prírodné zákonitosti, nenarúšať prirodzený kolobeh života. Sme tam len návštevníci a prírodné bohatstvo, ktoré máme, treba zachovať aj pre ďalšie generácie .

Psík_7

CU6A1699

Minipredátor

Minipredátor

Každoročne hneď po zmiznutí posledných náznakov zimy začína les akoby opäť ožívať. Vtáctvo ,,odcestované,, za teplom do vzdialených končín sa pomaly začína vracať. Zimní spáči sa pomaly začínajú preberať zo svojho spánku a zimnej letargie.  Jazvece realizujú jarné upratovanie pred svojim brlohom.  Po lese sa opäť rozliezajú tie najrozličnejšie druhy živočíchov, aby si po dlhej a nehostinnej zime opäť našli niečo pod zub. Práve vtedy sa za chladných večerov a ešte stále mrazivých rán po lese rozlieha množstvo tajomných zvukov.

CU6A1386

Najtajomnejšie tvory našich lesov sa pripravujú na svoju najdôležitejšiu činnosť. Sovy začínajú ,,spievať,, svoje vášnivé piesne, aby si našli vhodného partnera na párenie.  Množstvo ľudí pozná najmä zvuk sovy lesnej, ktorá sa prezentuje svojim tradičným hú, hú, hú … No hlasy našich sov sú podstatne rozmanitejšie a neskúsený návštevník večernej krajiny si častokrát ani  neuvedomí čo vlastne počuje, keď zaznie napríklad kvílivý hlas kuvika  niekde neďaleko starej budovy alebo pravidelné pu,pu,pu,pu … pôtika kapcavého.  Asi najzaujímavejší hlas našich sov patrí kuvičkovi vrabčiemu.

Kuvičok2

Hlasný piskot samčeka  sa nesie lesom nielen v noci a pripomína pravidelné a prenikavé pískavé túúúú, túúúú, túúúú, ktoré za priaznivých podmienok počuť na veľmi veľkú vzdialenosť. So samičkou je to trošku horšie, keďže tá mu odpovedá veľmi jemne a pomerne ticho zvukom pííííí, píííííí, píííí…. Sovy majú prevažne večernú a nočnú aktivitu, a tak vidieť týchto tajomných tvorov niekde v hlbokom lese je pomerne obťažne a bez extrémneho šťastia a náhody sa dajú nájsť len vďaka ich zvukovým prejavom. Práve kuvičok vrabčí je toho typickým príkladom, keďže pri jeho mini veľkosti a kryptickom sfarbení je prakticky nemožné nájsť ho  bez jeho typického zvukového prejavu v jeho vlastnom biotope, ktorým sú najmä mladé smrečiny.

CU6A1699

Kuvičok vrabčí je našou najmenšou sovou. Svojou veľkosťou okolo 15 cm pripomína skôr spevavca ako sovu. Na rozdiel od spevavcov je však  typický svojim priamym, rýchlym a neskutočne tichým letom, typickým pre sovy. Jeho telo je na svoju veľkosť pomerne robustné s krátkym chvostom. Obýva prevažne smrekové lesy. Jeho typickým biotopom sú miesta, kde sa stretáva mladá smrečina so starším a redším smrekovým lesom. Mladú a hustú smrečinu využíva hlavne ako úkryt, kde sa v prípade núdze ukrýva pred jeho typickými lesnými predátormi, ako sú napríklad jastrab lesný poprípade väčšie druhy sov. Kuvičok vrabčí je sova verná svojmu biotopu a pokiaľ nie je rušená, ostáva na danom mieste aj niekoľko rokov.

CU6A1296

Napriek svojmu vzrastu je to veľmi teritoriálny, neznáša prítomnosť iného kuvička vo svojom rajóne a nespokojnosť s jeho prítomnosťou spočiatku dáva najavo prenikavým pískaním a neskôr sa votrelca snaží zahnať preč zo svojho územia. Živí sa prevažne drobnými lesnými hlodavcami a malými lesnými spevavcami, ktoré loví prevažne za súmraku, no na rozdiel od iných sov býva aktívny aj ráno, poprípade neskôr popoludní a za určitých okolností a priaznivého počasia počas celého dňa. Práve preto jeho prítomnosť niekedy prezrádzajú aj kŕdle spevavcov nervóznym štebotom a nebojácne sa ho snažia vyhnať z daného miesta a tak sa chrániť pred jeho útokom.

CU6A2704

Najlepším obdobím, kedy možno kuvička spozorovať a teda hlavne počuť, je obdobie jeho toku. Tok prebieha v dvoch fázach. Prvá fáza je v priebehu marca. Práve v tomto období sa samček najčastejšie ozýva svojim prenikavým hlasom tiuuuu, tiuuu, tiuuu, ktorým dáva najavo svoju prítomnosť vo svojom teritóriu. Druhá fáza prebieha približne od polovice septembra a počas októbra. Táto fáza je zaujímavá hlavne tým, že v tomto období sa hlas kuvička podstatne mení a má podobu stupňujúceho sa piskotu, pričom posledný tón zvykne byť ,,falošný,, . Tento jesenný hlas je pomerne veľmi výrazný a nedá sa s ničím pomýliť.

Kuvičok

Ako u všetkých sov, aj správanie sa kuvička a je pomerne náročné na poveternostné podmienky a jeho aktivita a teda aj hlasové prejavy klesajú takmer na minimum hlavne počas nízkeho tlaku vzduchu, počas vetreného a daždivého počasia. Naopak obľubuje slnečné a bezveterné počasie, kedy dokáže tokať do neskorého rána poprípade začne tokať už pomerne skoro v popoludňajších hodinách.

Kuvičok.

Vďaka silnej teritoriálnej povahe kuvička sa táto sova dá pomerne ľahko privábiť. Ak nájdeme vhodný biotop s výskytom kuvička, dokážeme ho privábiť na pomerne krátku vzdialenosť, keďže nie je veľmi plachý. Vábiť sa dá počas celého roka. Ak mu pustíme hlas iného samčeka, alebo hlas samčeka napodobníme pískaním, zvykne sa kuvičok pomerne rýchlo objaviť neďaleko, aby skontroloval prípadného soka. Najlepšie reaguje v období jesenného a jarného toku. Tu však treba byť s vábením opatrný a netreba to preháňať, aby kuvičok nebol príliš rušený a mohol sa pripraviť na aktivity spojené s rozmnožovaním.

CU6A1073

V tomto období treba dať pozor ešte na jednu vec. V čase rozmnožovania má kuvičok hladinu hormónov na maxime a to podporuje jeho agresivitu. Aj napriek tomu že je miniatúrneho vzrastu, dokáže zaútočiť aj na podstatne väčšieho tvora. Sám som bol svedkom, keď mi na hlavu kuvičok útočil v domnení, že som podľa vydávajúceho zvuku narušiteľ jeho teritória. Práve to je znakom toho, že obdobie párenia dosahuje vrchol a s vábením treba prestať, nedráždiť ho a nechať ho ,,pracovať,, na svojom budúcom potomstve. Taktiež je nevhodné časté vábenie v prostredí kde sa vyskytuje spolu so sovou dlhochvostou, ktorá ho môže ľahko uloviť.

CU6A3328

Keď sa už rozhodneme kuvička pozorovať, poprípade ho chceme nafotiť, je dobre vhodný biotop viackrát vo večerných hodinách navštíviť a podľa pískania sa presvedčiť, či sa kuvičok na danej lokalite nachádza. Až potom nastáva čas pre vábenie. Najlepšia denná doba, kedy kuvičok pekne na vábenie reaguje, je skoré slnečné a bezveterné ráno, poprípade neskorý večer. Ak sa dobre zamaskujeme, kuvičok dokáže prísť na veľmi krátku vzdialenosť a keď s necíti ohrozený, sadá aj na zem.

Kuvičok6

Ak má kuvičok chuť spolupracovať, väčšinou sa nám na hlas vábenia ozve do 10 minút. Samozrejme vábime divé zviera a tak sa často stáva, že kuvičok nebude reagovať aj keď môže byť neďaleko, keďže je to sova ktorá je veľmi náladová a podľa toho aj reaguje. Vábiť sa dá vlastným hlasom, naučiť sa napodobňovať hlas kuvička nie je vôbec ťažké. Osobne však radšej používam nahrávku, vďaka ktorej sa počas vábenia môžem viac sústrediť na to, čo sa deje v okolí.

CU6A1137

5G0A2942

Dobrodružstvo pri brlohu – časť druhá

Jazvec lesný je pre mňa jedným z najtajomnejších zvierat u nás. Je to tvor, ktorý je na jednej strane velebený a v minulosti sa lovil hlavne pre ,,zázračnú,, jazvečiu masť. Dnes je lovený a častokrát aj norovaný poľovníkmi a ich psami, pre jeho ,,devastačný,, vplyv na poľovné vtáctvo. Naopak pre mňa je to úžasný tvor, vynikajúci hlavne svojou inteligenciou a ostražitosťou. Pozorovanie tohto tajomného obyvateľa našich lesov je pomerne obtiažne, keďže prevažnú väčšinu roka vychádza zo svojho brlohu iba za súmraku, počas hlbokej noci a za svetla iba zriedka. Podľa mojich pozorovaní ho za svetla možno vidieť najmä počas neskorej jari a v lete, kedy vychováva mláďatá, prebieha obdobie párenia a zháňa si potravu a zásoby na zimu. Vidieť tohto tvora v jeho prirodzenom prostredí, jeho prirodzené správanie a mláďatá ako šantia pred brlohom patrí medzi moje vrcholné zážitky v prírode. Brloh jazveca sa vyznačuje výraznou členitosťou, častokrát býva na vyvýšenom mieste a má viacero otvorov. Podľa dostupnej literatúry môže byť sieť jazvečích chodieb pod zemou dlhá až 100m a brloh môže siahať do hĺbky 5m. Brlohy jazvecov sú viacgeneračné a môže ich spoločne obývať aj s inými druhmi lesných cicavcov, napríklad s líškami alebo psíkmi medvedíkovitými. Charakteristickým znakom jazvečieho brloha je jeho okolie. To býva spravidla najmä na jar, po zime krásne vyčistené a chodby sú na jar nanovo poprehrabávané. Brloh býva často situovaný na skrytých a zarastených miestach, kde majú jazvece pocit bezpečia.

IMG_6773

Na moje prvé stretnutie s jazvecmi som čakal pomerne dlho. Jazvečích brlohov v mojom okolí je viacero, ale nájsť vhodný brloh na pozorovanie, respektíve nafotenie jazvecov je dlhodobá a mravenčia práca. Väčšina brlohov je na zarastených miestach, mnoho je ich neobývaných a keď sa už jazvece v brlohu nachádzajú, ich aktivita prebieha takmer vždy výlučne v noci. Na zmapovanie jazvečích biorytmov a ich dennej, respektíve skôr nočnej aktivity mi vždy poslúžila fotopasca. Ta sa však väčšinou spúšťala iba v noci a teda na fotenie za svetla som mohol zabudnúť. Rovnaká situácia bola pri väčšine mojich brlohov, až na jeden, ku ktorému som sa dostal náhodne cez môjho priateľa lesníka, čo som spomínal v predošlom článku.

5G0A5273

 Ten rok bola pomerne slabá zima, oteplenie prišlo už koncom februára a podľa pobytových znakov bolo vidieť, že v okolí brlohu je už aktivita v plnom prúde. Koncom marca, počas jedného z najteplejších marcových dní sa vyberám skontrolovať brloh. Po príchode pozorujem, že brlohy sú čerstvo poprehrabávané a tak mi je jasné, že v posledných dňoch prebiehalo jarné upratovanie jazvecov. Keďže vždy so sebou nosím fotovýbavu, v momente som sa rozhodol, že v ten deň skúsim šťastie. Sadám si do porastu mladých smrečkov, aby som čo najviac splynul s prostredím. Poslednýkrát kontrolujem vietor, aby fúkal proti mne nech ma jazvece nezacítia. Všetko musí byť dokonalé, keďže sedím cca 10m od brlohu, aby som nebol moc ,,krátky na ohnisku,, , keďže kvôli svetelným podmienkam potrebujem  svetelnosť 2.8 a bez teleconvertora som na ohnisku 300mm. Slnko pomaly zapadá a ja bez pohybu a v maximálnom tichu ,,číham,, pred brlohom. Slnko zapadlo. Svetla ubúda a pri jednom otvore sa zrazu divne pohla halúzka. Môj zrak sa upiera na tento otvor. Je tam. Z otvoru vykúka bielo sivá hlava s dvoma očkami tmavými ako uhlíky.

Jazvec vychádza z brlohu na kopček priamo predo mňa. Sedí chrbtom a čistí sa. Prepínam foťák na video a stláčam spúšť. Jazvec sa chvíľku čistí, v zapätí sa otáča, pozerá mojim smerom, niečo sa mu nezdá. Chvíľu vetrí, no je zjavne neistý a v sekunde sa stráca v brlohu. Kontrolujem video a len čo dvihnem hlavu hore, sú zrazu predo mnou dva. Dva dospelé jazvece vyšli pred noru a obzerajú sa po okolí. Stláčam spúšť. Jazvece na chvíľu zmeravejú, zvuk uzávierky ich zrejme zneistil a opäť sa strácajú pod zemou. Je to neuveriteľné. Hneď na prvýkrát čo som za nimi išiel sa mi podarilo nafotiť a natočiť jazvece. Na les pomaly padá tma, viditeľnosť je čoraz menšia, z porastu vyberám bicykel  a  odchádzam plný zážitkov domov. Toto bolo moje prvé stretnutie s týmto nádherným tvorom.

IMG_4205

Na toto miesto som sa v tomto roku ešte vrátil viackrát. No s jazvecmi som sa za svetla stretol už iba raz. Aj keď neviem, či sa dá zrovna hovoriť o svetle, bolo šero a dovolím si povedať, že fotografická tma. Pomaly som sa chystal baliť, keďže fotiť už kvôli svetlu nešlo, no v okamihu, keď som zložil foťák zo statívu, vybehli z diery predo mnou tentokrát tri jazvece. Namierili si to priamo predo mňa a pri starom pníku, asi na 5m odo mňa začali šantiť. Akoby sa predo mnou chceli predvádzať. Pomalým pohybom vraciam foťák späť na statív a zo zatajených dychom spúšťam nahrávanie videa. Zachytávam pár okamihov ich šantenia, aj keď takmer v úplnej tme. Boli dokonca chvíle, keď ku mne došli tak blízko, že pri vystretí rúk by som ich mohol pohladiť. Zrejme išlo o pomerne mladé jazvece, predpokladám, že z predošlého roku, a tak boli ešte celkom odvážne a chýbal im ten paranoidný pocit starých jazvecov, ktoré sa tratia v nore hneď, po akomkoľvek podozrivom zvuku v ich blízkosti.

V ten rok som sa už s jazvecmi nestretol. Zakrátko po tomto stretnutí, na scénu prichádza pri rovnakom brlohu psík medvedíkovitý so svojimi mladými a jazvece z brlohu vychádzajú už iba neskoro v noci, čo mi prezrádzajú zábery z fotopasce. Navyše, od júna začína rybárska sezóna, pohyb ľudí v okolí brlohu je čoraz výraznejší a naopak aktivita všetkých obyvateľov brloha sa presúva do neskorých večerných hodín. Brloh teda na rok opúšťam s nádejou, že aj nabudúce bude brloh obývaný a dopraje mi opäť nezabudnuteľné zážitky.

5G0A5272

Nasledujúci rok koncom marca opäť moje kroky smerujú k môjmu obľúbenému brlohu. Je pomerne chladnejší rok, a v lese ešte kde tu vidno posledné stopy snehu po zime. Napriek tomu zvedavosti neodolám, maskujem sa v riedkom poraste a čakám, čo sa bude diať. Krátko po západe slnka, neďaleko odo mňa pod kopcom vychádza psík medvedíkovitý. Má ešte krásnu zimnú huňatú srsť. Trošku sa obzerá po okolí, vetrí a zakrátko sa stráca v blízkom lese, kde si ide zrejme zohnať niečo pod zub. Podarilo sa mi urobiť pár záberov, prichádza tma a ja balím.

5G0A6891

Podobný scenár sa opakoval ešte niekoľkokrát, tesne po západe slnka vychádzali psíky a poberali sa vždy rovnakým smerom na lov. Od polovice apríla však prichádza zvláštne obdobie. Aktivita v okolí brlohu klesla na minimum, karta vo fotopasci je pravidelne prázdna a pobytové znaky v okolí brloha miznú. Netuším, čo sa stalo. Brloh akoby bol prázdny. Už sa neukazujú ani psíky, nie to ešte jazvece. Niečo nie je dobré. Párkrát toto miesto ešte navštívim, no vždy som obklopený iba malebnými zvukmi večerného lesa, domov sa však vraciam sklamaný s prázdnou kartou a plný myšlienok, čo sa mohlo stať. Aj moje návštevy tohto miesta sú čoraz sporadickejšie, keďže začínam byť čoraz viac a viac skeptický. Celé toto hluché obdobie trvá až do polovice mája.

5G0A2942

V jeden krásny slnečný májový deň prichádzam domov z práce. Po rozhovore s manželkou dostávam na tento deň ,,zelenú,, a presúvam sa do pracovne, kde si už pripravujem techniku na večer. Keďže pôjdem do blízkosti priehrady a pri minulých návštevách ma takmer úplne vysali komáre, okrem techniky si beriem najdôležitejšiu vec – repelent. Pred 6 večer vyrážam. Slnko pomaly klesá a ja sa po pár minútach blížim k lesnému pásmu, ktoré je v okolí Oravskej priehrady. Po zarastenej ceste vchádzam do lesa a parkujem svoj bicykel do hustejšieho smrekového porastu. Ďalej sa presuniem pešo, aby som robil čo najmenej hluku  a aby bol môj príchod čo najnenápadnejší. Vietor je dnes slabý, jeho pofukovanie ani necítiť a tak neviem odhadnúť jeho smer. Vyťahujem z vrecka kinderko naplnené hladkou múkou. Mierne potrasiem a jemné prachové zrniečka hladkej múky mi prezrádzajú severozápadné fúkanie vetra. Sadám si proti vetru, na opačnú stranu od brlohu ako obvykle. Rozkladám statív s foťákom a natieram sa repelentom. Statív s dolnou polovicou môjho tela zakrývam maskovacou sieťou. Na vrch si obliekam listového hejakal spolu s kuklou, v imitácií listov. Už len posledná kontrola nastavení foťáku a ponáram sa do ticha.

Zuzka-&-Peťo-portrét29

Vychutnávam si jarné pospevovanie vtáctva a ten zázračný ,,šum,, večerného lesa. Repelent funguje 100%, komáre bzučia okolo mňa, ale ani jeden sa neodváži sadnúť a opäť vysať kúsok zo mňa. Slnko pomaly zapadá, svetla v lese je ešte dostatok. Na okamih pozeriem pred seba. Za statným smrekom, pod ktorým sa nachádza jeden z otvorov do brlohu pozorujem pohyb. Otáčam foťák týmto smerom. Smrek mi bráni vo výhľade, no pohyb za ním mi prezrádza, že tam niečo je. Odrazu spoza smreku vychádza jeden a hneď za ním druhý mladý jazvec. Tieto sú tohtoročné, veľkosťou asi tak tretinové ako dospelý jazvec.

Jazvec5G0A2919

Prechádzajú sa po kopčeku pred brlohom priamo pred mojimi očami. Stáčam spúšť a čakám ako budú reagovať. Zvuk uzávierky si vôbec nevšímajú a ďalej sa venujú svojej hre. Takto za svetla je to paráda. Je približne pol ôsmej a z iného otvoru vychádzajú ďalšie dva jazvece. Tentokrát sú to dospelé jazvece a tak ich mám pred objektívom naraz štyroch. Zrejme celú rodinku, samca, samicu a ich tohtoročné potomstvo.

5G0A2924

Po krátkom čase sa dospelé jazvece tratia opäť v brlohu, no mladé pokračujú vo svojej aktivite . Toto trvá ešte asi 20 minút, po ktorých sa aj mladé jazvece strácajú pod zemou.

5G0A2944

Už viem, prečo bola aktivita pri brlohu do tohto dňa minimálna. Jazvece sa starali o svoje potomstvo a z dôvodu prítomnosti psíkov opúšťali zrejme mláďatá čo najmenej. Aj keď som mal predošlé dni prázdnu kartu, stálo to za to. Tento deň mi celé tie hluché večery vynahradil. Vidieť malinké huňaté jazvece, s čistou farebnou srsťou akoby z plyšu bolo naozaj úžasné. A všetko sa odohrávalo tak do 10m odo mňa.

Jazvec1

Na okamih som sa stal súčasťou ozajstnej divočiny, súčasťou prirodzeného života zvierat a mohol som pozorovať ich nerušené správanie. Akoby som aspoň na chvíľu patril k nim. Ten rok som sa s nimi ešte párkrát stretol. Všetky tie stretnutia boli skvelé, ale už ani jedno nebolo také, ako v ten deň, keď sa mi u nich ,,doma,, predstavila celá jazvečia rodinka. Toto stretnutie patrilo medzi vrcholný zážitok mojich fotopotuliek. Tento rok sa tam chystám opäť. Už teraz som plný očakávania, či sa s nimi opäť stretnem.

5G0A5269

IMG_9765

Dobrodružstvo pri brlohu – časť prvá

Ako každý fotograf, aj ja prechádzam určitým vývojom. Preto je pre mňa každý rok novou výzvou a snažím sa vždy nafotiť niečo nové, spoznať a pozorovať druhy, s ktorými som sa ešte nemal možnosť stretnúť. Osobne sa venujem hlavne foteniu vtáctva a tak oblasť ríše cicavcov bola pre mňa pomerne neprebádaným územím. Pri potulkách prírodou som často vídaval množstvo brlohov, no nikdy som im nevenoval veľký záujem. No práve okolie brlohov sa pre mňa v posledných rokoch stalo miestom najkrajších fotozážitkov.

IMG_9706

Vždy na jar, po roztopení snehu moje kroky smerujú do lesov v okolí vodnej nádrže. V tomto čase sú stromy ešte holé, porast je po zime minimálny a tak hľadať noru alebo brloh v tomto čase je najvhodnejšie.  Brlohov možno nájsť mnoho,  no hlavným problémom je, že sa buď nachádzajú na nevhodnom mieste ktoré býva neskôr počas roka spravidla husto zarastené, alebo je skrátka brloh už neaktívny.  A tak, aj keď som poznal brlohov v okolí pomerne dosť, stále som nevedel naraziť na brloh, ktorý by bol z hľadiska fotenia vhodný a zároveň pravidelne obývaný. Všetko sa to zmenilo jedným pomerne dlhým rozhovorom s mojim priateľom, lesníkom.

IMG_9885Spomenul mi jeden brloh, o ktorom som síce vedel, no vzhľadom na to, že sa nachádzal blízko rybárskych stanovíšť, som mu neprikladal veľkú dôležitosť.  Opak bol však pravdou. Počas rozhovoru mi spomínal, že v okolí brlohu je množstvo pobytových znakov a teda, že to vyzerá tak akoby bol brloh aktívny. To síce znelo fajn, ale vzhľadom na rybárov som aj tak predpokladal, že ak tam aj nejaké zviera je, jeho aktivita bude posunutá do neskorých nočných hodín.  Napriek tomu som sa ale rozhodol že si dané miesto pôjdem obzrieť a uvidíme, či mi pobytové znaky neprezradia, o akého nájomníka ide.

5G0A5889

Po príchode na miesto ma čakalo prekvapenie. Pri tomto brlohu som dávno nebol a zmena ktorá za ten čas pri brlohu prebehla bola obrovská. Už nešlo o brloh, ale o veľký obytný komplex. Brloží hrad sa rozprestieral na ploche hádam 15x15m a viedlo do neho asi 10 otvorov rozmiestnených na tejto ploche. Miesto bolo fantastické. Porast tam takmer nebol. Bolo to neďaleko priehrady a brloh bol na piesčitom mieste, ktoré rastlinky moc neobľubujú. Skrátka vynikajúce miesto na fotenie, otvorené s množstvom prenikajúceho svetla.  Podľa pobytových znakov bolo jasné, že v brlohu prebýva jazvec. Otvory boli na jar nanovo vyhrabané, okolie otvorov bolo poprehrabované a krásne vyčistené. Skrátka typické jarné upratovanie jazvecov. Na rozdiel od líšok, kde to v okolí brlohov vyzerá ako v chlieve a zvykne tam byť charakteristický zápach. Skrátka toto miesto bolo očarujúce, na vyvýšenom kopčeku na okraji lesa, neďaleko priehrady.

IMG_6773

V jeden aprílový večer som sa teda rozhodol, že toto miesto navštívim aj s foťákom. Prišiel som asi hodinu pred západom slnka a hneď po príchode som zistil smer vetra. Samozrejme som si sadol proti vetru aby ma obyvateľ brlohu nezacítil. Usadil som sa pod starým smrekom, prikryl sa maskovacou sieťou, rozložil statív, nastavil foťák a čakal. Moc veľké nádeje som tomu nedával. Bol som tu prvykrát a jazvece aj tak vychádzajú väčšinou až po tme, takže s plynúcimi minútkami moje počiatočné nadšenie chladlo a strácal som nádej. Slnko nedávno zapadlo, začalo sa stmievať a pri objektíve so svetelnosťou 2.8 a čase 1/100 mi postupne vychádzalo ISO 4000. Bol čas pomaly baliť. Len čo som skontroloval nastavenie foťáku zrazu som pri jednom otvore zaznamenal pohyb. Nevedel som, či to bola spadnutá halúzka rozhýbaná vetrom alebo niečo živé.  Zakrátko však z otvoru vykukla sivobiela hlava. Jazvec. Neuveriteľné, to bolo poprvýkrat čo som tohto krásneho tvora videl. Bolo minimum svetla a tak prepínam foťák na video a natočím pár sekúnd, ako sa jazvec pred brlohom škrabká a v momente sa stráca opäť pod zemou. Som očarený, jazveca som ešte nikdy nevidel.

Zakrátko opäť vychádza, tentokrát ale nie sám. Vyšli dva a začali sa čistiť pred brlohom. Svetla už bolo žalostne málo, ale chcem aspoň dokumentačnú foto. Prepínam foťák opäť do režimu fotenia a urobím pár dokumentačných foto jazvečieho páru pri ISO 6400, f2.8 a 1/40 čase. Pri zvuku uzávierky spozorneli a rýchlo sa stratili v brlohu.

IMG_4205

Balím veci a roztrasený odchádzam domov. Prvykrát som videl jazveca a k tomu dvoch a navyše mám na karte video, aj fotky, úžasné… Pár krát som to ešte pri tomto brlohu skúšal, ale jazvece sa za svetla viac neukázali. Veľmi dlho som si nad tým lámal hlavu a premýšľal, čo sa mohlo stať. Všetko som však pochopil neskôr.IMG_9765Asi po mesiaci od prvého stretnutia s jazvecmi, som po dlhšom čase opäť na ceste k brlohu. Opäť ich chcem vidieť, a tak na rovnakom  mieste ako naposledy rozkladám statív, maskovanie a skúšam šťastie. Po hodinke čakania zapadá slnko a mňa čoraz viac začínajú otravovať neznesiteľné komáre. Pozerám pred seba a z jedného vchodu do brlohu trčí akási strapatá hlava.

IMG_6895

Neverím. Vidím zviera, o ktorom som toho veľa počul a čítal, ale nikdy som ho nevidel. Psík medvedíkovitý. Vystrčená hlava chvíľku vetrí, obzerá sa a mizne späť v brlohu. Od prekvapenia som aj zabudol fotiť a nemo stále pozerám na rovnaké miesto, z ktorého po pár sekundách vychádzajú akési malé, tmavé, chlpaté guľky.  Pozerám cez hľadáčik foťáku a rátam. Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť roztomilých šteniatok psíka medvedíkovitého.

Sú ešte takmer holé a tak malinké, že cez maličkú trávu na ne neviem zaostriť. Natáčam aspoň pár sekúnd videa nevšimnúc si, že sa na mňa z rovnakého miesta pozerá opäť tá strapatá hlava. Našťastie som dobre maskovaný a dospelý psík mi moc nevenuje pozornosť a ďalej ticho stráži svoje potomstvo, ktoré sa kotúľa, šantí a naťahuje medzi sebou, priamo pred mojimi očami.

IMG_9858

Som vo vytržení. Vidím doposiaľ najúžasnejšiu vec vo svojom živote, v rámci mojich prírodných zážitkov. Svetlo už takmer celkom zmizlo a blíži sa tma. Malé psíky aj so svojou matkou sa opäť tratia v nore a ja môžem bez ich vyrušenia v kľude odísť. Prichádzam domov a dlho do noci premýšľam, čo sa to vlastne udialo…

IMG_9843

Po tomto zážitku som sa k brlohu ešte párkrát vrátil, so zatajeným dychom som sledoval ako tieto krásne tvory rastú, ako šantia, klbčia sa a navzájom si doberajú. Tieto stretnutia sa väčšinou odohrávali tesne po západe slnka. Pár minút po západe vždy vybehol dospelý psík, poobzeral sa po okolí, či je čistý vzduch a keď bolo všetko v poriadku, zakrátko vyšli šteňatá a šantili priamo pred mojimi očami. Boli to neskutočné zážitky. Jedného večera sme sa na toto miesto vybrali s mojimi dvoma veľmi dobrými priateľmi, chceli na vlastné oči vidieť tieto fascinujúce a tajomné tvory. Vyrazili sme pomerne skoro, predsa len boli sme traja a keďže som chcel dodržať zásadu maximálneho nerušenia, na miesto sme prišli dve hodiny pred západom slnka. Po príchode sme sa dokonale zamaskovali a čakali. Slnko bolo ešte pomerne vysoko a tak sme ostali maximálne prekvapení, keď asi 10 minút po našom príchode sa z brlohu asi na 5m od nás vygúľalo klbko šteniat a takmer na dosah ruky sa pred nami hrali. Jedno prišlo dokonca takmer na meter predo mňa a zvuk uzávierky mu vôbec nevadil.

IMG_9772

Bolo to neskutočné divadlo, za svetla, cez deň a tak blízko, skrátka fantázia.  Všetci traja sme boli v maximálnom vytržení a odniesli sme si mnoho krásnych záberov. Postupom času, ako šteňatá rástli, sa v okolí brlohu objavovali čoraz menej, až sa úplne rozliezli po lese a tie čo prežili si išli svojou vlastnou cestou a hľadali si svoje nové teritórium. Občas som pri brlohu potom ešte zahliadol dospelého psíka, ale s príchodom júna a novej rybárskej sezóny fotenie na tomto mieste nebolo možné. Všade v okolí sa pohybovalo množstvo rybárov, ktorých správanie nepatrí medzi najtichšie, a tak bola aktivita obyvateľov brlohu posunutá do neskorých nočných hodín.

5G0A5883

Najzaujímavejšie na tom celom bolo, že psík nevytlačil z miesta jazvece, ale dokázali sa navzájom tolerovať a obývali jeden brloží komplex, čo som si až dovtedy myslel, že je nereálne, keďže podľa dostupných informácií by mal psík a jeho prítomnosť z daného miesta vytlačiť pobytovo a správaním podobné druhy – jazvece a líšky..

5G0A6894

Zaujímavé tiež bolo, že vždy, ak sa za svetla objavili psíky, neobjavil sa jazvec a naopak. Zábery z fotopasce mi dokonca odhalili, že občas vychádzali z jedného otvoru aj psíky aj jazvece, psíky skôr a jazvece neskoro v noci.  K tomuto brlohu sa odvtedy vraciam každú jar, ďalší rok mi tento brloh opäť pripravil množstvo neskutočných zážitkov, pre zmenu s jazvecmi, ale to je už celkom iný príbeh …

IMG_3402

Tajomný hosť – Psík medvedíkovitý

Tak ako každý rok, hneď po roztopení posledného snehu vyrážam na pochôdzku do terénu. Po zime je minimum porastu a to je najvhodnejšie obdobie na hľadanie líščích a jazvečích nôr. Túto sezónu bolo mojim cieľom nájsť v marci nejakú noru na vhodnom mieste, vysledovať či je obývaná a pripraviť si priestor na fotenie koncom jari. O jednej nore som už dávnejšie vedel, ale po minulé roky bola obývaná iba sporadicky. Koncom marca som sa vybral na dané miesto skontrolovať čo sa tam deje. Na moje prekvapenie pribudlo niekoľko otvorov a pri nich bolo vidieť, že je tam už rozbehnutá aktivita. Podľa počtu otvorov a ,,jarného,, upratovania pred brlohom som predpokladal, že je to jazvec. Neďaleko som teda nainštaloval fotopascu a čakal, čo sa tam objaví. Po týždni som mal na karte niekoľko záberov, ako som predpokladal bol to jazvec.

12804096_10205484503775202_2068014314_n

Okrem tejto nory som dohľadal ešte 4 jazvečie obývané nory, no okrem tejto sa všetky ostatné nachádzali na miestach, kde by fotenie nebolo možné. Celú svoju pozornosť som teda nasmeroval na túto noru. Kartu z fotopasce som kontroloval pravidelne raz za týždeň. Aktivita jazvecov bola pomerne dobrá, no všetko sa odohrávalo v noci a teda na fotenie som musel počkať do konca mája, kedy by sa jazvece mohli objaviť aj cez deň. Nakoniec však z jazvecov nebolo nič. Koncom apríla prišlo prekvapenie. Keď som kontroloval fotopascu z posledného marcového týždňa, neveril som vlastným očiam. V noci sa pri brlohu objavil párik psíkov medvedíkovitých.

12900133_10205615800137529_1625093818_n

Dávno som vedel, že sú u nás v okolí, ale toto zviera s prevažne nočnou aktivitou som naživo nikdy nevidel a ani náhodou som nepredpokladal, že by sa na tejto lokalite mohlo vyskytovať. Po objavení psíkov sa postupne jazvece začali úplne vytrácať a po asi dvoch týždňoch už po nich nebolo ani stopy. O to viac ma tešilo, že na danom mieste sa čoraz častejšie objavovali psíky a na moje prekvapenie sa objavovali nie len v noci ale pomerne často aj cez deň. A tak som rýchlo vymenil jazvece za psíky. Problémom však bolo, že keď sa psíky objavovali pomerne často aj cez deň, nebolo to pravidelné a tak náročnosť ich nafotenia bola veľmi vysoká. Stále som čakal a sledoval, či nebude nejaká denná doba, kedy sa budú objavovať najčastejšie. V tom prišlo koncom apríla ďalšie prekvapenie.  Pri prezeraní tentokrát už videí z fotopasce som takmer spadol zo stoličky. Na videu neboli dva psíky, ale rovno osem. Samec, samica a 6 malých, roztomilých šteniatok.

Od tohto momentu sa mi šteňatá na videách objavovali pravidelne. Aj keď sa mi nikdy nepotvrdilo, že obývajú starý jazvečí brloh, týmto miestom neustále prechádzali, o čom ma presviedčali zábery z fotopasce. Aj keď ich návštevy neboli pravidelné, túžba po na fotení týchto drobcov bola obrovská. Rozhodol som sa, že sa na dané miesto budem s technikou vyberať každý druhý-tretí deň a svoje návštevy budem realizovať striedavo skoro ráno, neskoro večer a občas aj cez deň. Venujem tomu všetok svoj voľný čas, úsilie a raz sa to možno podarí. Okrem nepravidelnosti ich návštev som sa však musel popasovať ešte s ďalšími problémami. Išlo o miesto veľmi náročné na fotenie, všade okolo bol vysoký porast a jediné miesto kam museli prísť ak som chcel mať použiteľnú fotku malo asi 2x1m, bola to mierna terénna vyvýšenina, vytvorená jazvecmi počas upratovania, vedľa starého smreku.

IMG_3785

Ďalším obrovským problémom bolo, že kvôli stromom a porastu existovalo iba jediné miesto z ktorého sa dalo fotiť. A práve spoza tohto miesta podľa fotopasce najčastejšie prichádzali psíky, potom pokračovali po ľavej strane až dopredu k spomínanému kopčeku. Preto sa obrovským problémom stal aj vietor. Počas príchodu by ma psíky vetrili na troch svetových stranách a tak aby sa to podarilo musel vietor fúkať iba jediným, juhozápadným smerom. Ale ako to už býva, na svete sa stávajú aj tie najmenej pravdepodobné veci. Tak tomu bolo aj v jeden teplý, piatkový večer, koncom júna.

IMG_3415

Canon 5D mark II, Canon 400mm L USM, f5.6, ISO 3200, čas 1/100

Pomaly som sa po príchode z práce chystal na nasledujúci víkend. Pozerám von oknom. Je krásne počasie, vonku fúka jemný vánok. Po predošlých dlhých a neúspešných večerných, či ranných sedeniach pri psíkoch som sa rozhodol, že to opäť skúsim. V duchu som si hovoril, že s najväčšou pravdepodobnosťou nebudem úspešný, no po namáhavom pracovnom týždni mi dobre padne vyvetranie hlavy, hoc aj bez jediného záberu. A tak bleskovo zbalím výbavu a sadám do auta. Po pár minútach som už na mieste. Kde končí moja cesta autom. Prichádza na rad kilometer pešej chôdze a okolo pol 6 prichádzam na miesto výskytu psíkov. Vybaľujem techniku, sadám si pod mladú vŕbu, obliekam sa do maskovacieho oblečenia a k tomu sa spolu s technikou prikrývam maskovacou sieťou. Maskovanie musí byť dokonalé, keďže som veľmi blízko miesta, kde verím, že prídu. Ešte pripájam diaľkovú spúšť, nastavuje parametre mojej zrkadlovky a začína sa môj niekoľkohodinový odpočinok a vychutnávanie si zvukov lesa. Ešte aj vietor fúka správnym smerom. Dnes by to mohlo vyjsť.

IMG_3801

Po chvíľke sa však idylka končí. Zabudol som si repelent a keďže som blízko priehrady, moju pohodu narúšajú neustále dobiedzajúce komáre. Po dvoch hodinách ma to prestáva baviť. Je pol ôsmej a z tých komárov som už zúfalý. Ešte desať minút a končím. Ani som si to nestihol v duchu dopovedať a zrazu som začul šuchot v poraste, ani nie 5m odo mňa. Skamenel som, ešte aj dýchanie som obmedzil na minimum. Nemôžem uveriť vlastným očiam. Z krovia vychádza jeden, za ním druhý a po chvíli tretí psík. Tri roztomilé šteniatka prechádzajú popri mne vo vzdialenosti hádam na 5m. Neuveriteľná nádhera. Ich cesta smeruje priamo popred mňa, presne tam kde ich potrebujem. Ešte kúsok a dokonca budú na kopčeku pri strom smreku. Sú tam, dva psíky zastali na kopčeku a roztomilo sa rozhliadajú po okolí. Za nimi je krásne protisvetlo, ktoré tlmia koruny listnatých stromov. Fantázia. Potichu zacmukám aby sa pozreli mojim smerom. Nakrátko zmeraveli a pozerajú na mňa. To je tá chvíľa. Stláčam spúšť a sledujem ako budú reagovať na zvuk fotoaparátu. Ešte chvíľku stoja, pozerajú vôkol a hľadajú zdroj toho tajomného zvuku.

IMG_3402

Canon 5D mark II, Canon 400mm L USM, f5.6, ISO 3200, čas 1/160

Náhle na chvíľku odbehli do neďalekého krovia. Za nimi sa pobral aj tretí, ich trošku oneskorený súrodenec.

IMG_3404

Canon 5D mark II, Canon 400mm L USM, f5.6, ISO 3200, čas 1/160

Asi po 5 minútach sa vracajú naspäť. Opäť cez kopček pri starom smreku. Stíham urobiť ešte zopár fotografií, teraz mi však už nevedomky pózujú po samom. Zvuk uzávierky ich vôbec neruší. A po chvíli miznú v kroví, z ktorého na začiatku vyšli. Neuveriteľný zážitok. Ešte hodnú chvíľu sa od vzrušenia chvejem a neveriacky sedím a premýšľam, čo sa to práve udialo. Mám na karte psíka medvedikovitého. A nie jedného, ale rovno dvoch na jednej fotke. A nie dospelých ale šteňatá. Neskutočné.

IMG_3396

Canon 5D mark II, Canon 400mm f5.6 L USM, f5.6, ISO 3200, čas 1/200

Po pol hodinke balím. Slnko už pomaly zachádza, ja sa poberám domov cez ten čarovný les, ktorý mi doprial zatiaľ môj najväčší zážitok so zvieratami. Ďalšie dni som sa na rovnakom mieste ešte pár krát ukázal, no nemal som šťastie. Na druhej strane mi to vôbec nevadilo, lebo už som si nevedel predstaviť, čo by sa muselo udiať aby bol môj predchádzajúci zážitok prekonaný. Naďalej som však psíky sledoval prostredníctvom záberov z fotopasce. Čím však boli väčšie, postupne sa začali na danom mieste objavovať čoraz menej. V druhej polovici júla sa už objavovali iba v noci a už ani nie každý deň. Napokon som odtiaľ fotopascu stiahol. Uvidíme, čo sa tam bude diať na budúci rok. Či ten starý brloh vôkol veľkých smrekov opäť obsadí jazvec, alebo sa znova udeje niečo zaujímavé. Každopádne už teraz sa na to teším.