Toto leto bolo pre mňa neskutočne hektické. Mal som takmer celé dva mesiace voľno, a tak som mal v pláne, že sa budem počas dovolenky venovať tomu, čo je môjmu srdcu veľmi blízke – divej prírode. Navzdory mojim plánom som mal ale leto neskutočne nabité. Konečne krátko pred koncom školských prázdnin sa mi uvoľnilo trošku času, tak som sa teda rozhodol, že navštívim Tatranskú Javorinu – pracovisko môjho brata a pri tejto príležitosti aj Belianske Tatry. Mojou dávnou túžbou bolo nafotiť svišťa. V pondelok skoro ráno sme dorazili do Javoriny a po zložení sa som vyrazil do hôr, smerom na Kopské sedlo, kde sa podľa všetkého mali vyskytovať svište. Bohužiaľ nemal som šťastie a na danej lokalite som asi po dvojhodinovom pátraní našiel iba chumáč svištej srsti. Hore poriadne fúkalo, a keď mi pomaly začali omŕzať prsty na ruke, v ktorej som držal moju obľúbenú hračku (Canon 1000D + Canon 400mm 5.6 L USM), pobral som sa ďalej smerom do Širokého sedla. Trošku sklamaný som veril, že zazriem aspoň nejakého kamzíka, o čom som tiež po krátkej chvíli začal pochybovať, keďže na chodníku sa s príchodom obeda začalo objavovať čoraz viac a viac turistov. Neďaleko Širokého sedla stála lavička, kde som si chcel na chvíľu odpočinúť. A vtedy som ho zazrel. Vo vzdialenosti asi 100m sa z trávy zdvihla hlava a na nej dva výrazne zahnuté rohy – bol to on, vzácny zástupca slovenskej fauny, jeden z našich tatranských endemitov – Kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica).
Vzhľadom na to, že bol ďaleko, nemohol som fotiť. Našťastie som mal eso v rukáve – povolenie pohybu mimo turistický chodník v danej lokalite. A tak som sa vybral za ním s cieľom fotolovu. Pomaly a nenápadne som sa k nemu postupne priblížil. Myslím si, že ma videl, no aj napriek tomu ma nechal k sebe prísť. Keď som sa teda priblížil, zistil som, že je tam s ním ešte jeden krásavec. Zrejme šlo o samce, čo som usúdil na základe výrazne zahnutia rohov smerom dolu. Postupne som sa dostal na dostrel, rozložil techniku a začal som fotiť.
Počasie mi prialo, pretože aj keď už bolo takmer pravé poludnie, slnko zašlo za jemné mraky, a tak sa mi naskytlo celkom vhodné svetlo. Hodnú chvíľu som ich pozoroval, komponoval a hľadal vhodný moment na vydarený záber. Pod chvíľou sa títo krásavci zdvihli a začali sa pásť, čo prinútilo aj mňa zdvihnúť sa z nízkej tatranskej trávy a nasledovať ich. Ešte som urobil zopár záberov, a keď som si uvedomil, že som vlastne neželaný hosť v ich domovine, postupne som sa od nich vytratil, aby sa mohli nerušene pripraviť na dôležitú etapu ich života – ruju, ktorá sa pomaly blíži.
Plný vzrušenia z krásneho zážitku som sa vrátil späť na turistický chodník a namieril som si to k Širokému sedlu. Len čo som začal klesať okolo vysokých skalnatých brál, neďaleko sa pod jedným z previsov objavil ďalší krásavec. Keď som sa však pozrel bližšie, nebol tam len jeden ale hneď traja mladíci. Ich ľahké pohyby pripomínali ladné pohyby tanečného páru na súťaži štandardných tancov, podľa čoho som pomenoval aj jeden z mojich záberov, ktoré som stihol za tú krátku chvíľu zhotoviť.
Po týchto skúsenostiach a zistení, že kamzíky nie sú až také plaché – zrejme sú zvyknuté na turistov, mi v hlave vznikla myšlienka nafotenia kamzičieho portrétu. Na to som potreboval vhodný objekt, no zároveň obrovskú mieru šťastia, aby som sa dostal do veľmi blízkej vzdialenosti, z ktorej by sa daný zámer dal zrealizovať. Tento deň zrejme pri mne stála šťastena, lebo aj toto sa mi neskôr na moje počudovanie podarilo. Už keď som bol takmer pri Širokom sedle, na pravej strane sa páslo stádo kamzíkov, bolo ich tam asi 15. A tak som začal svoju poslednú misiu. Vyhliadol som si jedinca, ktorý bol najbližšie a pomalými a plynulými pohybmi som sa k nemu začal približovať. Postupne som sa dostal na vzdialenosť asi 15m a začal som fotiť. Napriek tomu, že som bol už veľmi blízko, potreboval som ešte pár metrov, aby boli podmienky ideálne. Ako som už spomínal, tento deň som si asi vyčerpal šťastie na dlhú dobu, pretože po zvuku uzávierky zvedavý kamzík urobil pár krokov smerom ku mne. Zrejme ho zaujal ten čudesný zvuk uzávierky. Bol tak blízko a pôsobil tak sebavedomo až som sa bál, že zaútočí. Našťastie sa tak nestalo a ja som sa mohol kľudne vzdialiť bez ujmy na zdravý.
