Posts in category: Blog

Volavka popolavá patrí medzi naše pomerne bežné vodné vtáky. Je dravcom. Živí sa prevažne rybami, ale nepohrdne ani obojživelníkmi, či dokonca inými malými vtákmi, ktoré sa jej podarí uloviť. V zime neodlieta, ale ostáva zimovať na nezamrznutých rybníkoch, respektíve riekach či iných vodných tokoch.

Aj napriek tomu, že je to pomerne častý návštevník rôznych vodných plôch, zazrieť ju zblízka, respektíve kvalitne nafotiť je dosť  veľký oriešok.Uvádza sa, že poplachová hranica, teda hranica po ktorej prekročení  vták odlieta je 100m. Moje skúsenosti však nasvedčujú, že je to trošku inak. Pokiaľ som sa na mieste výskytu objavil ako ,,nováčik,, , volavky odlietali pomerne skoro. Naopak, keď si už na občasnú prítomnosť zvykli, pustili ma bližšie, no bolo to skôr zriedkavé.

Asi pred rokom, ma tento majestátny vták upútal natoľko, že som sa ho rozhodol nafotiť a venovať mu množstvo môjho voľného času. Hľadal som miesta, staval kryty, no napriek tomu sa mi to veľmi nedarilo. Až tento rok. Na jar som objavil novú lokalitu, trávnatú zátoku, kde sa chodí neresiť nespočetné množstvo rýb, a tak sa táto zátoka rýchlo stala obľúbeným loviskom volaviek. Spočiatku si zo mňa robili srandu. Nech som sa maskoval akokoľvek, vždy boli niekde inde, zväčša na opačnej strane zátoky ako som bol ja, čo nebola vzdialenosť vhodná na kvalitné fotenie. Samozrejme som to nevzdával, lebo už viackrát sa mi trpezlivosť vyplatila. Postavil som nový kryt, úplne iný ako všetky predošlé. Vhodne som ho vymaskoval maskovacími sieťami a prírodným materiálom a nechal som ho na mieste pár dní, nech si naň volavky zvyknú. Sem tam som ho išiel z diaľky skontrolovať, či stojí a čo sa pred ním odohráva. Zvuky z diaľky prezrádzali, že sa v okolí pohybujú kalužiaky, kačky a cýbiky, no zazrel som aj volavku. A tak som sa po týždni rozhodol, že skúsim šťastie.

,,Zapichol,, som sa do krytu a čakal. Po dvoch hodinách sa jedna z nich objavila. Bola síce trošku ďalej ako som potreboval ale dala sa nafotiť. Dokonca pred mojimi očami ulovila dosť veľkého kapra a vzlietla s ním. Pristala niekde vedľa krytu, no mimo môj dohľad. Po pár minútach sa vrátila, ešte sa trošku pomotala po okolí a bola preč. Vznikli moje prvé použiteľné fotky volavky. Stále to však nebolo ono a mojou predstavou bolo nafotiť ju z bezprostrednej vzdialenosti a v akcií. A tak som sa na ono miesto vracal vždy pár krát v týždni. Aj keď sa volavky pravidelne objavovali, vždy boli buď mimo dostrel alebo v zajatí trávnatého porastu. Navyše začala klesať vodná hladina a hrozilo, že zátoka vyschne a volavky sa presunú niekde inde. Našťastie sa to nestalo. Prišiel týždeň výdatných dažďov, ktoré zátoku opäť naplnili a voda siahala až tesne k môjmu krytu. A to bola šanca vrátiť sa a opäť skúsiť šťastie.

Bola nedeľa večer, keď som sa rozhodol opäť navštíviť môj kryt. Navyše, v predošlých dňoch som zažil prekrásny víkend s mojou manželkou, a tak neúspech ktorý by sa mohol dostaviť ma vôbec netrápil a hodiny v kryte mali byť len akýmsi relaxom a oddychom na čerstvom vzduchu a uzavretím skvelého víkendu. Opak bol však pravdou. Hneď ako som prišiel na miesto som sa ukryl a asi na hodinku som si zdriemol v kryte. Po mojom prebudení ma čakalo prekvapenie. Asi 30m pred krytom majestátne stála ona – volavka popolavá. Bolo nádherné slnečné počasie a tak si zrejme vychutnávala nedeľné lúče slnka a popri tom striehla na korisť. Hoci bola vo vzdialenosti súcej na fotenie, bolo okolo nej množstvo trávi a tak na fotkách ktoré by vznikli by až tak dobre nevynikla. Rozhodol som sa teda, že zatiaľ nestlačím spúšť a počkám, čo sa bude ďalej diať. Zrazu sa zdvihla, rozprestrela krídla a zaznel zvuk uzávierky sériového snímania. Snáď bude aspoň jedna ostrá, dúfal som. No čo bolo ešte lepšie, pristála priamo predo mnou, asi 10m pred krytom. Paráda. Lovec a majestátny vták bol priamo predo mnou. Hoci sa to často nestáva, bola tak blízko, že mi bola moja pevná štyristovka pridlhá. V duchu som sa modlil nech aspoň kúsok podíde ďalej a vojde mi do záberu. Akoby na želanie urobila presne to, čo som potreboval. Zaznel zvuk uzávierky a moje prvé fotky volavky z bezprostrednej vzdialenosti boli na svete.

Spočiatku som si myslel, že ju zvuk uzávierky okamžite vyplaší, no na moje prekvapenie naň absolútne nereagovala. Pohľadom začala prehľadávať vodnú hladinu a chystala sa na lov. Nafotiť volavku pri love bolo mojou dávnou túžbou a tak som veril, že zaloví a budem mať aj akčné fotky. Samozrejme som si uvedomoval, že akýkoľvek podozrivý zvuk z takejto krátkej vzdialenosti by ju mohol vyrušiť a tak som svoj pohyb obmedzil na minimum. Adrenalín som mal na maxime a čakal som, čo sa bude diať. Náhle pokrčila krk, prudko ho vystrela a v stotine sekundy sa jej zobák a časť hlavy stratil pod vodnou hladinou. Bolo to tak rýchle, že som nestihol ani stlačiť spúšť. Nádhera, asi 20cm kaprík sa trepotal v jej zobáku. Také niečo som ešte nevidel. Ten kaprík bol väčší ako jej hlava aj so zobákom. Chvíľku počkala, kým sa prestal trepotať a v momente ho na jeden krát zhltla. Neuveriteľné ako sa jej tam mohol zmestiť a určite sa jej v žalúdku musel ešte trošku trepotať.

Aj keď uzávierka mojej štyridsiatky makala naplno, volavka bola ako hluchá. Po zhltnutí sústa sa ešte trošku napila vody, načechrala si perie, otriasla sa a pokračovala v divadelnom predstavení pred mojim krytom. Bolo to niečo neskutočné. Chvíľku sa ešte poprechádzala pred krytom a podišla trošku ďalej, kde ju už prekrývalo množstvo trávy vyrastajúcej z vodnej hladiny. Rýchlo som skontroloval fotky. Takmer všetky ostré a s nádherným večerným svetlom. Super, podarilo sa mi to, na čo som čakal pomerne dlhý čas. Keďže v diaľke pristála ešte jedna, rozhodol som sa zostať v kryte dlhšie ako obvykle. Na jednej strane som ich nechcel vyrušiť pri lovení, no na druhej strane som dúfal, že sa mi podarí ešte jedno. Fotka letiacej volavky. A tak som čakal na ten moment, keď rozprestrie krídla a majestátne sa vznesie nad vodnú hladinu. Netrvalo dlho a stalo sa. Po krátkom prikrčení sa k vodnej hladine rozprestrela krídela a opustila vodnú hladinu. Namierila si to priamo mojim smerom. Nasledovala obrátka a prelet priamo popred môj kryt. Po krátkom sledovaní v hľadáčiku zaznela séria záberov kontinuálneho snímania a snaha o vhodné nakomponovanie letiacej volavky. Dúfal som, že som aspoň jednu trafil a ďalej sledoval kam dosadne.

Aj keď to bolo neďaleko krytu, fotenie už nebolo možné, keďže všade navôkol volavky bolo množstvo trávy. A tak som len ticho sledoval ako sa správa a loví. Toto trvalo ešte pár minút. Asi po pol hodine odletela preč a tak som sa mohol nepozorovane z tohto zázračného miesta vytratiť domov. Hneď ako som vyšiel z krytu, cez hľadáčik som ešte skontroloval okolie. Neviem či som mal šťastný deň, ale v diaľke, na druhej strane zátoky som zazrel, ako sa na pni vyhrievajú líščatá. Vedel som, že bez maskovanie sa k nim nedostanem veľmi blízko. Ale kto vie, možno ma zakryje vysoká tráva a dostanem sa na dostrel. A tak som sa pár minút predieral pomedzi vysokú trávu, keď zrazu asi 5m odo mňa sa zdvihlo srnča. Inštinktívne som zamieril a stlačil spúšť. Kým srnča od prekvapenia zmeravelo, stihol som urobiť pár záberov.

No hneď ako precitlo bolo preč a ja som pokračoval v ceste trávnatým porastom. Myslel som, že šuchot suchej trávy líščatá už dávno vyplašil. A tak som sa s malou dušičkou zdvihol hore. Bolo tam. Síce iba jedno, ale predsa. Odpočívalo na starom pni a vychutnávalo si lúče večerného slnka. Bez všimnutia som podišiel ešte bližšie a stlačil spúšť. Zvuk uzávierky však narušil jemný spánok líščaťa a to sa v okamihu stratilo v húštine. Aj napriek tomu, že som fotil prakticky bez prípravy, na ktorú nebol čas podarilo sa mi zachytiť pár použiteľných fotografií.

Úžasný deň bol za nami. Spolu so zapadajúcim slnkom som sa pomaly pobral domov aj ja. Cestou som ešte rozmýšľal, čím som si zaslúžil, že mi v teň deň príroda dopriala okúsiť kúsok divočiny z bezprostrednej blízkosti. Tento zážitok bol zatiaľ jedným z najsilnejších, ktoré som zažil počas mojich potuliek prírodou. Ešte som sa pár krát na toto miesto vrátil. Takmer vždy sa volavky motali popred môj kryt, no nikdy mi už nepredviedli predstavenie z takej blízky.  Navyše, výrazne stúpol stav vodnej hladiny a tak som musel zbaliť kryt a na dlhší čas opustiť ono magické miesto. O rok sa tam vrátim zas. Verím, že ma opäť obdarí neopakovateľnými zážitkami.

Patrím medzi ľudí, ktorí si z času na čas stanovujú krátkodobé alebo dlhodobé ciele. Jedny z nich sú reálnejšie, iné menej, no aj napriek tomu sa ich snažím za každú cenu naplniť.  Tak tomu bolo aj na začiatku tohto kalendárneho roka (2013) v mojej najobľúbenejšej voľnočasovej aktivite – fotografií.  Vzhľadom na to, že sa wild fotografií venujem iba krátky čas som si zvolil na tento rok relatívne ľahké ciele. Neskôr som však zistil, že až také ľahké nie sú. Mojim cieľom bolo tento rok kvalitne nafotiť zopár pomerne bežných druhov – líška hrdzavá, volavka popolavá, beluša biela, jeleň lesný a srnec hôrny.

Nečakal som však, že nafotenie volaviek bude až takým ťažkým  orieškom. Ihneď s príchodom jari a rozlúčením sa s poslednými pozostatkami snehovej prikrývky som sa pustil do realizácie svojich cieľov. Ako biológ som vedel, že na jar sa budem venovať volavke popolavej (odkaz) a beluši až koncom leta a na jeseň, keďže tie hniezdia iba na dvoch miestach v strednej a západnej Európe a to na Neziderských jazerách v Rakúsku a na Podunajskej nížine. A na iné miesta prichádzajú po hniezdení niekedy koncom júla resp. na prelome leta a jesene. Tak tomu bolo aj tento rok. Ako som už spomínal v článku o volavkách popolavých, stav vodnej hladiny na Oravskej priehrade, kde fotievam najčastejšie tento rok moc neprial foteniu. Vodná hladina bola nenormálne vysoká a voda sa držala na úrovni trávnatého porastu, čo nebolo moc vhodné na kvalitné zábery. A tak som sa už pomaly začal lúčiť s nafotením beluše veľkej, keďže som ich na priehrade pozoroval už dlhší čas  no bolo ich podstatne menej ako po iné roky a s príchodom jesene sa nezadržateľne blížil čas ich odletu do teplejších južnejších oblastí.

Na moje prekvapenie koncom augusta konečne začala klesať voda v priehrade a s tým sa odkrývali bahnité miesta vhodné fotenie brodivých vtákov, ktoré práve tiahli našim krajom. S volavkami som sa pomaly rozlúčil, ale vedel som o jednom vynikajúcom mieste na poľskej strane priehrady, ktoré bolo síce celé leto pod vodou  no s klesajúcou vodnou hladinou bola možnosť, že sa odkryjú miesta, kde som počas leta videl nespočetné množstvo brodivých vtákov a volaviek. A tak som sa koncom augusta rozhodol, že toto miesto navštívim a skontrolujem stav. Po príchode na dané miesto ma čakalo úžasné prekvapenie. Hoci tu už nebolo toľko volaviek ako v strede leta, všade naokolo lietali a po bahne pobehovali kŕdle kalužiakov a iných brodivcov. V diaľke som síce zahliadol zopár volaviek popolavých a sem tam aj bielu, ale bolo to na miestach ťažko dostupných pre človeka a tak som tomu nevenoval príliš veľkú pozornosť. Keďže tu na fotenie toho bolo pomerne veľa, rozhodol som sa, že si tu na druhý deň postavím kryt a skúsim šťastie. A tak sa aj stalo. Po príchode na miesto som si vybral vhodnú lokalitu vzhľadom na pohyb vtákov a na orientáciu zapadajúceho slnka, aby som mal pri fotení pekné večerné svetlo. Behom 20 minút som postavil kryt, ukryl som sa v ňom a čakal. Bolo krásne počasie, mäkké večerné svetlo a nádherná, už skoro jesenná atmosféra. No chýbalo to hlavné. Všade naokolo bolo počuť zvuky kalužiakov, no pred krytom sa počas 3 hodín čakania okrem trasochvostov neobjavilo absolútne nič.

 V kryte chyba nebola, lebo rovnaký kryt som už na volavky a kalužiaky používal a účinok bol viac ako 100%. Podobný scenár sa opakoval aj na nasledujúce dni, počas ktorých si vtáky na kryt mohli zvyknúť a teda sa mohla zvýšiť moja úspešnosť fotenia, čo sa však nestalo. Zo dňa na deň prišla absolútna zmena počasia, bolo daždivo a nebo bolo celé dni zatiahnuté nízkou oblačnosťou.  Toto miesto ma napriek svojim výborným podmienkam maximálne sklamalo a tak som si povedal, že to tam zbalím a pre tento rok uzavriem sezónu fotenia vodných vtákov na priehrade.

O dva týždne, na začiatku septembra prišla prvá fáza babieho leta a mne to nedalo.  To miesto bolo tak dobré, že mi to nedalo a ja som to chcel ešte raz skúsiť. V piatok som postavil kryt s tým, že to ešte v sobotu a nedeľu skúsim. Kalužiakov bolo na mieste stále dosť, dookola pobehovali po bahne na brehu a snaživo lovili a zbierali niečo vhodné a výživné pre svoju existenciu. V sobotu sa mi konečne potvrdila vhodnosť tohto miesta. Podarilo sa mi nafotiť zopár kalužiakov, ktoré usilovne pobehovali popred môj kryt a zbierali všetko vhodné, čo im prišlo do cesty. V diaľke do trávy sadli aj beluše biele a volavka popolavá no bolo to vo vzdialenosti hádam 100m a teda nevhodné na fotenie.  Nebolo to pre mňa prekvapením, lebo volavky patria medzi veľmi plaché vtáky a aby sa priblížili, potrebujú pomerne dlhý čas na to, aby si zvykli na zmenu v prostredí a teda konkrétne, na môj kryt.  Keďže kryt som tam chcel mať iba na víkend, nerátal som s tým, že by sa volavky priblížili a zameral som sa iba na kalužiaky.

O to väčšie bolo moje prekvapenie na druhý deň,  keď sa udialo to, čo som vôbec ale absolútne vôbec nečakal.  V nedeľu som veľmi dlho uvažoval o tom, či sa fotiť vôbec vyberiem alebo nie. Bolo pár osobných dôvodov, ktoré boli proti. Napriek všetkému, keď som videl aké úžasné počasie je vonku nedalo mi ostať doma. Zbalil som výbavu do auta a za pol hodiny som už bol v Poľsku a chystal sa zaľahnúť do krytu. Za zmienku určite stojí, že som si prvýkrát so sebou zobral novú fotopomôcku a to audio vábničku. Tam som si nahral hlasy kalužiakov a ihneď po zaľahnutí do krytu som ju spustil a ako vždy čakal, čo sa bude diať.

Neviem, či to bolo vecou náhody alebo bola efektívnosť vábničky oveľa väčšia ako som čakal, no ani nie po minúte sa predo mnou objavil prvý kalužiak a začal sa kŕmiť. Zakrátko ich priletelo viacero a dookola pobehovali okolo mňa, raz bližšie a inokedy zasa ďalej od krytu. Čo som však nečakal bol prílet belúš veľkých asi na 50m popred môj kryt. Najskôr prišla iba jedna, no postupne počas asi 15 minút po jednej prileteli ďalšie a ich počet sa ustálil na čísle sedem.

Po krátkej kontrole okolia začali nerušene loviť a ja som ich žiaľ zatiaľ iba pozoroval, keďže ich vzdialenosť odo mňa bola relatívne veľká. Nečakal som, že prídu bližšie, keďže kryt som mal na mieste iba 2 dni. Opak bol pravdou. Postupne, počas lovu sa ku mne neustále približovali a vzdialenosť medzi nimi a mnou sa začala rapídne zmenšovať. Tri z nich prišli ešte bližšie, hádam na 15 metrov a začalo sa divadlo v priamom prenose. Vábnička štebotala naplno a tak presunutie môjho foťáku, jeho nastavenie v podobe podexpozície a zvuk uzávierky vôbec neriešili.  Sem tam sa pozreli  na môj kryt, občas podleteli  o dva tri metre ďalej alebo bližšie, čo mi dalo výbornú príležitosť na fotenie akcie.  Zároveň sa blížil západ slnka a tak aj napriek tomu, že bola jasná obloha svetlo bolo krásne mäkké, jemné, s večerným nádychom a aj napriek snehobielej farbe volaviek nespôsobovalo na záberoch prepaly.

Nastavenie foťáku sa pri tomto fotení stalo rozhodujúce, pretože takmer na žiadnej fotke som nemal prepaly a odpadu som mal minimálne, čo sa mi v minulosti, pri takýchto kontrastných a teda na expozíciu náročných podmienkach stávalo často. Aj napriek tomu, že mi slnko zašlo za obzor a to krásne svetlo sa z minúty na minútu vytratilo ostal som ďalej v kryte. Nechcel som narušiť atmosféru večerného lovu svojou aktivitou a všetko vyplašiť. Počkal som teda kým sa nezotmelo, kým sa nepobrali vtáky na svoj večerný odpočinok a až potom som sa z krytu už takmer za úplnej tmy pobral domov. Opäť, tak ako na jar som zažil nádherný zážitok a domov som sa vracal s kartou plnou dobrých záberov. V ďalších dňoch sa počasie opäť prudko pokazilo, voda ešte viac rapídne klesla a toto miesto sa už stalo nepoužiteľným. Maskovanie som zbalil a na nejaký čas som toto miesto musel opäť opustiť. Uvidíme kedy sa tam opäť vrátim, každopádne viem, že som opäť objavil výbornú lokalitu na fotenie vodného vtáctva, kde sa napokon predsa potvrdili moje predpoklady nafotenia zaujímavých fotografií.

Jednou zo základných potrieb a najhlavnejších cieľov všetkého živého tvorstva na Zemi je snaha priviesť na svet svojho potomka a tak zachovať svoj rod a druh. Tomuto vždy predchádza niekoľko namáhavých aktivít. Hľadanie vhodného partnera, následne dvorenie a samotný akt párenia sa v živočíšnej ríši. V závislosti od živočíšnej skupiny tieto aktivity prebiehajú celý rok. Leto v období približne od polovice júla do polovice augusta v tomto smere už tradične patrí srnčej zveri – v tomto období prebieha srnčia ruja. Trvanie ruje ako aj jej začiatok a koniec je podmienený poveternostnými podmienkami ako sú teplo, oblačnosť a podobne. Samozrejme srnčiu zver je možné fotiť po celý rok, no ruja je obdobím, kedy sa k srnčej zvery dá poľahky dostať na krátku vzdialenosť za pomoci vábničky. Skúsený poľovník, nadšenec ale aj fotograf prírody dokáže vďaka vábničke napodobniť piskot rujnej srny, na čo srnec často reaguje svojim príchodom.

Tohtoročná ruja však bola pomerne zvláštna. Aj napriek tomu, že už na jar som si vytypoval vhodné miesto, spočiatku som nebol úspešný. Vedel som, že na danom mieste je viacero srncov, čo som odpozoroval už dávnejšie. Od začiatku až do konca kalendárnej ruje som s vábením tento rok nebol úspešný. Zrejme to spôsobilo veľmi teplé obdobie a pri tých tropických teplotách bola zver málo aktívna a ukrývala sa v tôni lesa až do neskorých večerných hodín, aj keď teplo ruju pomerne výrazne podporuje.

Moje prvé snahy o nafotenie srnca sa začali približne v polovici júla. Vzhľadom na pracovné a rodinné povinnosti som na mojom vytypovanom mieste dlhší čas nebol. Krátko po príchode ma čakalo nemilé prekvapenie. Na pomerne veľkej lúke obklopenej lesom bola veľmi vysoká nepokosená tráva. Kedže výška trávy mi bola asi po krk o nejakom serióznom fotení teda nemohla byť ani reč. Aj keď som v tomto momente odchádzal sklamaný, vedel som že družstevníci kosia tieto lúky v pomerne pravidelnom intervale a veril som že vzhľadom na výšku trávy kosenie v krátkom čase musí prísť. Po týždni som šťastie skúsil opäť. Moje prognózy sa potvrdili a tráva bol čerstvo pokosená. Ako býva zvykom, na čerstvo pokosenú lúku zver nejaký čas nechodí no napriek tomu som sa obliekol do maskovacích vecí, prehodil som cez seba maskovačku a čakal. Po polhodine prišiel. Síce nie srnec ale mladý lišiak. Bol na vzdialenosť približne 100m a na slušnú fotku som ho potreboval dostať bližšie. Druhým problémom bolo, že kvôli vetru som sedel proti slnku, ktoré však bolo večerné no pri troche šťastia by sa to dalo využiť v môj prospech. Okrem vábničky na srnca som mal so sebou aj zajačie vrešťadlo. Napodobnil som  nárek raneného zajaca. Líška síce bola zaujatá lovením hlodavcov, no nárek zajaca na ňu pôsobil ako magnet. Kedže som bol pomerne slušne maskovaný prišiel na vzdialenosť 10m. Chvíľu si ma poobzeral, dovolil mi urobiť zopár záberov a pomaly odbehol do neďalekého krovia. Slnko pomaly zapadlo a ja som sa v tento večer pobral domov.

 Na toto miesto som sa opäť vrátil o niekoľko dní a bol tam zas. Aj so svojim súrodencom. Opať som zavábil vrešťadlom. Efekt bol rovnaký ako naposledy. Tentokrát som sedel po svetle, ktoré lišiaka a jeho srsť krásne presvetlilo. Tentokrát sa však lišiak predomnou pomotal o dosť dlhšie a tak som mal asi pol hodinku pred sebou krásne líščie divadlo. Po srnčej však až do konca júla nebolo ani stopy.

Nakoniec som sa však dočkal. Ako som spomínal, na vábničku tento rok nešlo nič a tak som si v jeden letný večer sadol na veľkú čistinku obklopenú lesom. Ani nie p polhodine vyšli prvé srny, v diaľke sa objavil srnec, no všetko bolo mimo ,,dostrel,,. A tak som len sedel a ďalej pozoroval čo sa bude diať. Zakrátko vybehla srna a za ňou srnec. Ako to cez ruju býva, trošku sa ponaháňali, srna akoby robila drahoty no napokon došlo aj priamo k aktu párenia. Žial opäť v pomerne veľkej vzdialenosti a navyše chrbtom ku mne. Keďže sa ruja schyľovala ku koncu, pomaly som strácal nádej na vytúženú fotku – aktu párenia.

V polovici augusta, aj keď už ruaj mala byť pomaly skončená som sa rozhodol, že to ešte raz skúsim. Však už viackrát sa mi stalo, že dobrá fotka sa podarila až na poslednú chvíľu. A tak som sa opäť vybral na dané lokalitu, sadol si na rovnaké miesto, obliekol som sa do hejkala a maskovaný ešte aj maskovacou sieťou som čakal a dúfal že sa niečo podarí. Zrejme to bolo nejaké špeciálne vnutknutie, lebo práve tento večer sa mi podarilo to, na čo som čakal dva roky. Asi po trištvrte hodinke začala vychádzať srnčia. Ako som tak v diaľke pozoroval srnu so srnčaťom, asi 20m predomnou vyšla na lúku srna a za ňou srnec. Teraz by to mohlo vísť, hovoril som si v duchu. Stalo sa. Po krátkom ,,laškovaní,, srnec vyskočil na srnu a prebehol akt párenia. Šťastená vtedy stála na mojej strane, obaja aktéri boli otočení hlavami ku mne a v primeranej vzdialenosti. Super, mal som fotku, ktorá nie je až taká bežná.

Po akte párenia obaja zmizli v neďalekom kroví. Domov som sa však ešte nechystal. Svetla bolo dosť takže som na mieste zostal ešte asi hodinku. Počas tejto hodiny tento párik ešte na lúku vyšiel niekoľkokrát. V jednom momente sa však neďaleko objavil druhý srnec a evidentne tiež javil záujem o už zadanú srnu. Začalo sa krásne predstavenie. Nový srnec a pomaly a opatrne približoval k už zadanej srne. Náhle sa jej partner zdvihol a rázne vyhnal záškodníka, čo sa mi podarilo natočiť na video.

 Tento večer bol skrátka výborný. Tohtoročnú ruju hodnotím ako celkom úspešnú pre mňa. Podarila sa mi fotka, ktorú som chcel, aj keď samozrejme je čo zlepšovať, od svetla, cez pozadie a uhol záberu. Divá príroda však nie je ateliér a zvieratá modely, takže som veľmi rád že sa mi takto zadarilo a aj za vedľajšie produkty v podobe fotografií líšok.

Toto leto bolo pre mňa neskutočne hektické. Mal som takmer celé dva mesiace voľno, a tak som mal v pláne, že sa budem počas dovolenky venovať tomu, čo je môjmu srdcu veľmi blízke – divej prírode. Navzdory mojim plánom som mal ale leto neskutočne nabité. Konečne krátko pred koncom školských prázdnin sa mi uvoľnilo trošku času, tak som sa teda rozhodol, že navštívim Tatranskú Javorinu – pracovisko môjho brata a pri tejto príležitosti aj Belianske Tatry. Mojou dávnou túžbou bolo nafotiť svišťa. V pondelok skoro ráno sme dorazili do Javoriny a po zložení sa som vyrazil do hôr, smerom na Kopské sedlo, kde sa podľa všetkého mali vyskytovať svište. Bohužiaľ nemal som šťastie a na danej lokalite som asi po dvojhodinovom pátraní našiel iba chumáč svištej srsti. Hore poriadne fúkalo, a keď mi pomaly začali omŕzať prsty na ruke, v ktorej som držal moju obľúbenú hračku (Canon 1000D + Canon 400mm 5.6 L USM), pobral som sa ďalej smerom do Širokého sedla.  Trošku sklamaný som veril, že zazriem aspoň nejakého kamzíka, o čom som tiež po krátkej chvíli začal pochybovať, keďže na chodníku sa s príchodom obeda začalo objavovať čoraz viac a viac turistov. Neďaleko Širokého sedla stála lavička, kde som si chcel na chvíľu odpočinúť. A vtedy som ho zazrel. Vo vzdialenosti asi 100m sa z trávy zdvihla hlava a na nej dva výrazne zahnuté rohy – bol to on, vzácny zástupca slovenskej fauny, jeden z našich tatranských endemitov – Kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica).

Vzhľadom na to, že bol ďaleko, nemohol som fotiť. Našťastie som mal eso v rukáve – povolenie pohybu mimo turistický chodník v danej lokalite. A tak som sa vybral za ním s cieľom fotolovu. Pomaly a nenápadne som sa k nemu postupne priblížil. Myslím si, že ma videl, no aj napriek tomu ma nechal k sebe prísť. Keď som sa teda priblížil, zistil som, že je tam s ním ešte jeden krásavec. Zrejme šlo o samce, čo som usúdil na základe výrazne zahnutia rohov smerom dolu. Postupne som sa dostal na dostrel, rozložil techniku a začal som fotiť.

Počasie mi prialo, pretože aj keď už bolo takmer pravé poludnie, slnko zašlo za jemné mraky, a tak sa mi naskytlo celkom vhodné svetlo. Hodnú chvíľu som ich pozoroval, komponoval a hľadal vhodný moment na vydarený záber. Pod chvíľou sa títo krásavci zdvihli a začali sa pásť, čo prinútilo aj mňa zdvihnúť sa z nízkej tatranskej trávy a nasledovať ich. Ešte som urobil zopár záberov, a keď som si uvedomil, že som vlastne neželaný hosť v ich domovine, postupne som sa od nich  vytratil, aby sa mohli nerušene pripraviť na dôležitú etapu ich života – ruju, ktorá sa pomaly blíži.

Plný vzrušenia z krásneho zážitku som sa vrátil späť na turistický chodník a namieril som si to k Širokému sedlu. Len čo som začal klesať okolo vysokých skalnatých brál, neďaleko sa pod jedným z previsov objavil ďalší krásavec. Keď som sa však pozrel bližšie, nebol tam len jeden ale hneď traja mladíci. Ich ľahké pohyby pripomínali ladné pohyby tanečného páru na súťaži štandardných tancov, podľa čoho som pomenoval aj jeden z mojich záberov, ktoré som stihol za tú krátku chvíľu zhotoviť.

Po týchto skúsenostiach a zistení, že kamzíky nie sú až také plaché – zrejme sú zvyknuté na turistov, mi v hlave vznikla myšlienka nafotenia kamzičieho portrétu. Na to som potreboval vhodný objekt, no zároveň obrovskú mieru šťastia, aby som sa dostal do veľmi blízkej vzdialenosti, z ktorej by sa daný zámer dal zrealizovať. Tento deň zrejme pri mne stála šťastena, lebo aj toto sa mi neskôr na moje počudovanie podarilo. Už keď som bol takmer pri Širokom sedle, na pravej strane sa páslo stádo kamzíkov, bolo ich tam asi 15. A tak som začal svoju poslednú misiu. Vyhliadol som si jedinca, ktorý bol najbližšie a pomalými a plynulými pohybmi som sa k nemu začal približovať. Postupne som sa dostal na vzdialenosť asi 15m a začal som fotiť. Napriek tomu, že som bol už veľmi blízko, potreboval som ešte pár metrov, aby boli podmienky ideálne. Ako som už spomínal, tento deň som si asi vyčerpal šťastie na dlhú dobu, pretože po zvuku uzávierky zvedavý kamzík urobil pár krokov smerom ku mne. Zrejme ho zaujal ten čudesný zvuk uzávierky. Bol tak blízko a pôsobil tak sebavedomo až som sa bál, že zaútočí. Našťastie sa tak nestalo a ja som sa mohol kľudne  vzdialiť bez ujmy na zdravý.

Na vlastnej koži som si  už mnohokrát skúsil, aké sú úskalia wild fotografie a často krát sa z fotenia vraciam s prázdnou kartou. Napriek tomu však považujem wild za niečo krásne, kde sa človek môže aspoň na chvíľu odpútať od civilizácie a na chvíľu sa dotknúť panenskej divočiny. V tomto článku by som chcel stručne v pár bodoch zhrnúť úskalia wild fotografie na základe mojich doterajších skúseností. Týmto článkom by som samozrejme nechcel znevažovať alebo podceňovať iné fotografické žánre, píšem iba z pohľadu toho, s čím sa stretávam a čo zažívam takmer na mojom každom fotodobrodužstve.

1.      Technika

Vo fotografických kruhoch momentálne čoraz častejšie znie veta, že fotografiu robí fotograf a nie technika. Samozrejme to platí aj v tejto oblasti, no technické požiadavky pri tomto druhu fotografie sú do výraznej miery limitujúce. Divo žijúce zvieratá sa fotia väčšinou v podmienkach chudobných na svetlo, často krát ide o pomerne rýchlo sa pohybujúce objekty v doslova prašnom a vlhkom prostredí. Zároveň netreba zabudnúť, že sa zvieratá takmer výlučne pohybujú v miestach len veľmi ťažko dostupných pre človeka a sú veľmi plaché. Z týchto dôvodov sa tak hlavnými technickými požiadavkami stáva svetelnosť, rýchlosť, dlhé ohnisko, presné a rýchle ostrenie a v neposlednom rade čo najvyššie použiteľné ISO, kresba a odolnosť techniky. Tieto parametre žiaľ spĺňajú hlavne tie najdrahšie kúsky techniky, ktorých cena sa rádovo pohybuje v tisícoch resp. desať tisícoch eur. Napriek tomu však špičková technika ani zďaleka ešte nie je zárukou úspechu.

Slušná wild technika – cxena samotného objektívu je cca 10 000e

2.      Vedomosti

Samozrejme vedomosti z tej či inej fotografickej oblasti sú veľmi dôležité v každom fotografickom žánri. No vo wild fotografií sú okrem vedomostí z fotooblasti nevyhnutné aj vedomosti o prírodnom prostredí a živočíchoch, ktoré chceme nafotiť. Človek musí ovládať správanie živočícha, jeho denný režim, ročný biorytmus, miesta výskytu a pohybu, jeho dominantné a menej dominantné zmysly, čím sa živí a podobne. A aby to nebolo také ľahké, tieto charakteristiky sú mnohokrát špecifické len pre jeden druh.  Pokiaľ nie je fotograf po tejto stránke pripravený aspoň na priemernej úrovni, fotenie sa stáva skôr vecou náhody a nie plánovanej a tým aj úspešnej činnosti. Tomu následne zodpovedajú aj výsledky. Následne prichádza sklamanie, demotivácia a frustrácia.

Vedomosti v podobe dobrej knihy sa vždy zídu

3.      Maskovanie

Vyššie bolo spomínaná plachosť voľne žijúcich zvierat. Aby bola technická kvalita snímku na požadovanej úrovni, fotograf sa musí dostať čo najbližšie k fotografovanému objektu. Cieľom je eliminovať poveternostné vplyvy akými sú napríklad vlnenie teplého vzduchu, či prachové častica. Dostať sa blízko dá len za pomoci dokonalého maskovania. Pri maskovaní hrajú dôležitú úlohu vedomosti o zmysloch živočíchov, pretože na ich základe si potom fotograf volí vhodný spôsob maskovania. Možností maskovania je mnoho, no dôležité je použitie toho správneho. Možno použiť prenosné kryty, stabilné kryty, maskovacie siete, prírodný materiál a niekedy stačí len využitie prírodného porastu či húštiny. No ešte ani to bohužiaľ nezaručuje úspech v podobe jedinečného snímku.

Ghillie suit – dnes veľmi obľúbený maskovací odev

4.      Čas

Čas je veličina, ktorá sa dnes pre nás stáva nedostatkovým produktom. Inak to nebude ani v tejto oblasti. Wild fotogfrafia je hlavne o obetovaní, a to najmä o obetovaní času.  Často sa o wild fotografopch hovorí ako o postihnutých – samozrejme v tom správnom slova zmysle. Aj keď pripúšťam že je to vec pohľadu a názoru. Ešte pred samotným fotením musí fotograf stráviť nejaký čas získaním tých správnych vedomostí o živočíchovy. Následne sa vydáva do revíru, kde obetuje obrovské množstvo času sledovaniu zveri aby vedel kde sa zdržiava, kde má svoje loviská a chodníčky. Hneď potom treba vymyslieť a zhotoviť dokonalé maskovanie, bez ktorého to nejde. A na záver si počkať, či sa náš vytúžený fotoobjekt objaví alebo nie. Stačí akákoľvek maličkosť, ktorá sa zvieraťu nepáči alebo nepozdáva a neukáže sa. Alebo len dnes išlo inou trasou, loví na inom mieste alebo len odpočíva a tak sa skrátka neobjaví. Samozrejme fotograf o tom nevie a vracia sa domov mnohokrát s prázdnou kartou a sklamaný, aj napriek hodinám stráveným čakaním v kryte. Ako príklad uvediem príhodu, keď som fotil myšiaky. 6 dní som po 4 hodiny mrzol v kryte pri – 10 stupňoch a z toho sa iba jeden jediný deň myšiaky ukázali a to len na pár minút. No aj napriek tomu to stálo za to a bol to nezabudnuteľný zážitok.

Čas – to, čo nám dnes všetkým chýba

5.      Svetlo

Na záver by som ešte rád spomenul svetlo. Svetlo je alfou a omegou fotografie. Dáva fotkám šmrnc a tú správnu atmosféru, tonalitu a farebnosť. Bez neho sa fotky stávajú mĺkve, šedé, nezaujímavé – jedným slovom mŕtve. Nech už sme splnili všetky hore uvedené podmienky, máme fantastickú techniku, šťastie – lebo zviera sa ukázalo presne tam a v takej vzdialenosti ako sme chceli, no aj tak máme smolu. Práve teraz je ostré svetlo, prší, je zamračené, je silné protisvetlo a podobne, skrátka svetlo nevhodné na dobrý záber. Ten zázračný okamih je preč, fotka je bez farieb, zašumená, jej technická kvalita je na nízkej úrovni a fotka sa stáva iba dokumentom. Nevadí, možno nabudúce. A tak sa svetlo stáva limitujúcim faktorom, ktorý urobí z fotky nádherné dielo alebo naopak nezaujímavý a nudný obrázok. Toto žiaľ platí v každom žánri fotografie.

Orliak morský – zaujímavý moment, svetlo však výrazne zhoršuje tech. kvalitu záberu

V krátkosti som sa v tomto článku snažil zhrnúť tie najšpecifickejšie faktory, ktoré vo výraznej miere ovplyvňujú úspech alebo neúspech wild fotografa. Samozrejme, tých faktorov je ešte omnoho viac, no spomenúť všetko by bolo nad rámec tohto článku a možno aj nad rámec jednej knihy. Aj napriek svojim úskaliam je však wild fotografia niečo úžasné, fantastické a krásne. Aj keď sa fotka nevydarí, človek sa môže aspoň na chvíľu dotknúť panenskej divočiny, vyčistiť si hlavu a zabudnúť na problémy a starosti všedných dní. Zažiť neopakovateľné chvíle a vydieť to, čo bežný ľudia za celý svoj život neuvidia a nezažijú . A to aj napriek tomu, že príroda je stále okolo nás, sme jej súčasťou a stačí málo a človek sa jej môže aspoň na chvíľu dotknúť a obdivovať ju.